Do Černobyľu a nazad: Černobyľská uzavretá zóna

Autor: Martina Rúčková | 4.9.2016 o 21:00 | (upravené 15.9.2016 o 10:12) Karma článku: 4,90 | Prečítané:  948x

Dnes sa konečne dostaneme k dňu, ktorý dal tejto rumusko-ukrajinskej ceste svoj názov a v rámci ktorého sme navštívili Uzavretú zónu okolo černobyľskej jadrovej elektrárne.

Začali sme skoro ráno na Majdane, konkrétne pred hotelom Kozák, kde sa celá naša výprava mala zísť. Dostali sme Geigerov počítač, aby sme vedeli v priebehu zájazdu kontrolovať radiáciu prostredia. Najmä z finančných dôvodov sme si zvolili účasť vo veľkej skupine ľudí, ktorá naplnila jeden autobus. Stále to ale znamená asi sto dolárov na osobu, v tejto cene je však vozidlo, sprievodca, obed a administrácia povolení do vstupu do Uzavretej zóny.  Bol nás plný autobus, najviac náš však zaujal krúžok mladých fyzikov odniekadiaľ z Beneluxu, ktorý prišiel v sivých gumených nohaviciach a galošiach, asi pre srandu veci.

Náš biely autobus nás čakal zaparkovaný v bočnej uličke. Cestou nám vodič zapol dokument s názvom The Battle for Chernobyl, ktorý sme už ale ako správne pripravení turisti videli - je voľne dostupný na YouTube a ak vás táto téma zaujíma, odporúčam si ho pozrieť. Cesta smerom na sever od Kyjeva smerom k bieloruským hraniciam začala deravieť a rozsah dediniek sa začal zmenšovať. Potom sme sa konečne dostali pred brány takzvanej Uzavretej zóny. Tam do autobusu navštívil náš turistický sprievodca Maxim - sprievodcovia pracujúci v Uzavretej zóne musia byť riadne autorizovaní a sú zamestnávaní štátom. Maxim nám hneď na začiatok našej prehliadky oznámil, že zóna  (paralel s filmom S.T.A.L.K.E.R od Tarkovského sme počas tohto dňa zažili hneď niekoľko) je veľmi smutné miesto a preto bude celý čas vtipkovať, lebo tu sa nedá existovať  bez každodennej štipky vtipu. Rozdal nám  takzvané povolenky, ktoré nám do zóny umožňovali na konkrétny deň vstup. To sme ešte netušili koľkokrát nám ich skontrolujú...

Keď autobus zastavil, nasledovala rýchla návšteva latrín a po chvíli čakania náš autobus poctil jeden z miestnych vojakov a skontroloval nám pasy aj povolenky. Keď všetko sedelo, pustil nás ďalej. Prvé chvíle cesty to v Uzavretej zóne vyzeralo tak ako aj na iných miestach šírej ukrajinskej diaľavy. Až postupne sa pred nami začali odkrývať pozostatky dediniek a domčekov. Niektoré z dedín boli úplne zrovnané so zemou, iné ostali stáť, avšak zub času ich pravidelne a definitívne obhlodáva. Ako sme sa dozvedeli od Maxima, niektorí z obyvateľov, ktorí sa museli z ohrozených častí narýchlo odsťahovať, odmietli opustiť svoje príbytky a po istom čase sa do nich načierno opäť nasťahovali. Postupom času ich začala tolerovať aj vláda a v súčasnosti dostávajú pravidelné dodávky potravín a majú prideleného lekára, ktorý ich chodí z času na čas skontrolovať. Umierajú však na starobu, nie na následky ožiarenia radiáciou...

O zvyšku osadenstva Zóny sme sa dozvedeli na mini briefingu, ktorý sme mali v centrále sprievodcov. Maxim nám na mape ukázal, kade zóna vedie a vysvetlil nám, že je rozdelená na dve časti. My sme sa zatiaľ nachádzali v tej s nižšou ostrahou. V nej sa nachádzajú najmä ubytovacie zariadenia a kancelárie pre pracovníkov elektrárne. Černobyľská elektráreň má totiž okrem havarovaného reaktora číslo štyri a nedostavaného rektora číslo päť ešte ďalšie, perfektne funkčné reaktory a celú armádu ľudí, ktorí sa o ne musia starať. Pracovníci pracujú na smeny, buď štyri dni v týždni pracujú a dva sú doma, alebo v zóne pracujú tri týždne nonstop a ďalšie dva sú doma. Podstupujú pravielné lekárske prehliadky a aspoň Maxim s pokojom prehlásil, že on je zdravý ako buk a nie je v ňom ani stopa radiácie. Nuž darmo, tie úrovne sú podstatne nižšie v porovnaní so situáciou pred dvadsiatimi piatimi rokmi...

Domčeky popri ceste redli a chátrali, čo nám dávalo tušiť, že sa blížime k tomu desaťkilometrovému rádiusu od bývalého reaktora číslo štyri, ktorý bol radiáciou zasiahnutý najviac. Príroda navôkol bola dosť nehostinná, jar sa ešte len začínala a zeleň nestihla byť ani len v rozpuku. Je vysoko pravdepodobné, že za iných okolností by všetko navôkol vyzeralo ako v džungli, bohužiaľ v čase našej návštevy mala Zóna nehostinný šedý nádych. Rastlinám a živočíchom sa tu ale vraj darí ešte lepšie ako pred katastrofou. Vedci pôvodne predpokladali, že bude trvať veľmi dlho, kým sa tu flóra a fauna vrátia do pôvodného stavu, ale ukázalo sa, že viac ako radiácia im škodili ľudia. Preto museli napríklad zaviesť opatrenia proti diviakom, ktorých mláďatá sa začali potulovať tam, kde sú turisti, ktorí ich dokonca občas zvykli aj kŕmiť.

Držiac v ruke Geiger counter, ktorý ukazoval veľmi drobné odchýlky, a tak som naňho po chvíli aj zabudla, som sa zrazu strhla a skoro ma porazilo. Ten malý žltý prístroj začal bláznivo pišťať. Maxim sa pousmial, áno, prechádzame okolo sarkofágu reaktora číslo štyri a v tejto oblasti je vždy zvýšená radiácia. Tam, kde bola predtým hodnota 0,15 mikro Sievertov zrazu svietilo číslo od 2,5 do 4,50. Samozrejme, rozpišťali sa asi všetky Geiger countre v autobuse, čo človeko po chvíli začalo liezť na nervy. Čumeli sme von na ten reaktor a podľa individuálnych možností sa snažili dodržať Maximov príkaz nefotiť nič v okruhu reaktora, keďže je to strategický vojenský objekt. Údajne tam majú kamery ktoré dokážu rozoznať či niekto z autobusu niečo fotí alebo nie a ak na to prídu, navštívi nás po ceste vojenská hliadka, ktorá s nami nebude jednať v rukavičkách. Neviem teda čo na tom bolo pravdy, nakoľko naša kolegyňa z  si fotila cestou jedna radosť a žiadnu návštevu v podobe kamarátov v maskáčoch sme nedostali... Čakala nás ale zaujímavá zastávka, Pripjať.

Foťák som mala správne nastražený, aby som stihla klasický záber každého návštevníka Zóny vylúčenia - veľký betónový nápis "Припять 1970". Ním nás vítalo mesto Pripjať, ktoré bolo postavené výlučne za účelom ubytovania operačného a vedeckého personálu atómovej elektrárne Černobyľ. Samotné mesto Černobyľ je od továrne vzdialené podstatne ďalej ako povedzme Pripjať, ale elektráreň dostala svoje meno po historickej oblasti, ktorá ďaleko prekračuje hranice samotného mesta, s ktorým zdieľa svoj názov. Hneď po príchode má človek zvláštny pocit. Pripjať sa mi dá len veľmi ťažko nazvať mestom duchov, pretože tie som si vždy predstavovala len ako vyľudnené mestá. Pripjať je však nielen vyľudnený, ale aj dosť vážne sa rozpadávajúci. Je neuveriteľné ako ľahko sa budovy rozpadávajú, keď sa o ne nikto nestará. Ale napokon, niet sa čomu čudovať. Stromy si bez zásahu ľudí rastú jedna radosť, ich korene narúšajú statiku budov, ktoré nie sú rekonštruované a tak podliehajú rozpadu podstatne rýchlejšie. Pred troma týždňami sa v jednej zo škôl zrútil strop a úrady vydali zákaz vstupu do ktorejkoľvek z budov. Doposiaľ to bolo možné a vraj to boli veľmi silné zážitky, najmä návšteva škôl a škôlok. Ja som však bola veľmi rada, že sme tie rozhádzané učebnice a bábiky nemusela vidieť.

V duchu veľmi súcitím s obyvateľmi Pripjate. Mali sa tak fantasticky, ich životná úroveň bola podstatne vyššia ako úroveň rovnakých pracovníkov v iných častiach Ukrajiny. Aby ich vláda pritiahla do umelo vybudovaného mestečka na bieloruských hraniciach, pre nich aj pre ich rodiny pripravila všetky podmienky dokonalého a pohodlného života nad miestne komunistické pomery. Pripjať mala viacero reštaurácií, špecializovaných obchodov a dokonca v nej bolo možné kúpiť tak luxusný tovar ako Chanel No. 5.  A potom prišiel výbuch. Tri dni sa ho snažila ukrajinská vláda tajiť a s farbou von musela vyjsť až po tom, čo im zo Švédska prišla diplomatická nóta s textom v štýle "chalani, z vášho smeru k nám vetry vejú šialené množstvá radiácie, nemáte tam náhodou nejaký problém?". Nuž a potom sa to celé začalo. Opatrenia a aj evakuácia Pripjati. Obyvatelia dostali správu, nech rýchlo vezmú najnutnejšie veci, peniaze, doklady, šperky, nech pozatvárajú okná, pozhasínajú svetlá, vypnú plyn a nech si vezmú potraviny na asi tri dni, je to dočasné riešenie a najneskôr do troch dní sa do svojich domovov vrátia. Väčšina sa už veruže nevrátila a aj ten zvyšok iba preto, aby si mohli vziať nábytok zo svojich bytov. Vláda im postavila ďalšie satelitné mesto kde dostali byty, avšak nemali si ich za čo zariadiť a tak dostali povolenku na to, aby po preverení, že nie je zamorený riadiáciou, si môžu svoj nábytok zobra so sebou. Nuž, aspoň niečo. Horšie však na tom boli obete radiácie v susednom Bielorusku, pretože na Ukrajine sa aspoň robili evakuácie a čistiace práce, ktoré síce z hľadiska dlhodobých následkov stáli životy mnohých čistiacich pracovníkov, avšak zabránili dlhodobým škodám väčšieho rozsahu. V Bielorusku nenájdete ani žiadnu vyhradenú zónu, napriek tomu, že vzdialenosť od Černobyľu je asi rovnaká...

Najprv sme sa poprechádzali po hlavnom námestí. Naši traja kamaráti z krúžku mladých fyzikov už mali na sebe nielen gumené gate a galoše, ale aj bundy pripomínajúce tie, čo nosili astronauti na mesiaci a tiež maliarske dýchacie masky. Ani neviem čo z toho vyzeralo horšie, či ich bežný matfyzácky obleček, alebo toto gumenné maskovanie.

Námestie nám poskytlo pohľad na prvú časť opustených budov v zúboženom stave. Všetko vyľudnené, ošarpané, dávno dávno v polčase rozpadu. Opatrne sme prechádzali navôkol, snažiac sa stúpať iba na betónové bloky a podľa inštrukcií ktoré sme dostali sa vyhýbať akejkoľvek zelene. Ako sme sa dozvedeli prostredníctvom názornej ukážky, najmä v pozemných machoch sa nachádza hrozne veľa zvyškovej radiácie. Číselko na Geiger counteri pri ňom ukazovalo vyše 10. Horko-ťažko sa nám ho podarilo odfotiť foťákom, môj telefón kompletne rezignoval a namiesto displeja bolo vidieť len Geiger counter žiariaci sťa tisíce malých slniečok. Maxim nás upozorňoval, aby sme tie telefóny nekládli bližšie, ak ich ešte chceme niekedy použiť.

Videli sme najväčšíu klasiku mesta - opustený park s veľkým ruským kolesom, autodrómom a húsenkovou dráhou. Potom sme sa presunuli do potravín a do polozrúteného agitkútiku miestneho politbyra. Bohužiaľ práve kvôli objemu ľudí, ktorí boli na prehliadke, sme neboli schopní toho vidieť viac a preto všetkým radíme ísť radšej individuálne, ten pomer nárastu ceny a nárastu kvality a počtu zážitkov za to rozhodne stojí...

V Pripjati nás zaujali aj grafity, ktoré sú nastriekané na niektorých budovách. Napríklad na bočných vonkajších schodoch jednej z budov nájdete na ich najvyššom poschodí utekajúcu postavu, alebo pri potravinách je nastriekané malé usmievajúce sa dievčatko skáčuce na lopte. Názory na vhodnosť tohto druhu umenia na tomto mieste sa rôznia, ja osobne si myslím, že zámer grafiťákov vrátiť tam aspoň trochu života sa podaril. Najmä počas zamračenej šedivej jari bolo príjemné vidieť žiarivé farby.

Nasledovala obedná prestávka. Cestičkou popri reaktore sme sa dostali do miestnej kantýny. Spred nej bol jasný a priamy výhľad na sarkofág reaktora a zrazu bum, vojdete dovnútra, umyjete si ruky a tetušky kuchárky vám nakladajú boršč, šalát, piražok, vyprážané kura so zemiakmi, kompot aj džús. Obed taký že si oblizujete ruky, to všetko sa vám pomaly nezmestí na tácku. A to všetko ani nie päťsto metrov od stále sa rozpadávajúcej rádioaktívnej masy ukrytej pod hrubou vrstvou olova.

Keď sme sa dostatočne napapali, respektíve keď nás začala vyháňať iná skupina lebo v jedálni nie je dosť stolov a stoličiek pre dve, zopár ľudí si šlo vonku po dobrom obede zapáliť a potom sme si sadli do nášho autobusu a vybrali sa na jediné miesto, odkiaľ vraj ten olovený sarkofág fotiť môžeme. Totiž veľkolepý pamätník v podobe dvoch rúk ktoré držia model sarkofágu. Geiger counter si veselo pípal aj v tejto lokalite, ukazoval však už "len" niečo okolo 2,40 mikroSievertov.

Sarkofág postavili dosť narýchlo s obmedzenou dobou životnosti myslím dvadsať alebo tridsať rokov, jednoducho pomaly ale isto plynie a preto je potrebné postaviť okolo neho ďalší sarkofág, ktorý zabezpečí stabilitu a ochranu rádioaktívnej masy pre ďalšie generácie. Plány už sú, aj na prácach sa už začalo, ale zatiaľ to ide dosť pomaly. Z finančných dôvodov samozrejme. Tento veľký projekt by mal stáť dve miliardy eur a vraj sa na ňom spolupodieľa aj Európska únia. Bodaj by nie, ak by Černobyľ vybuchol opäť, nebol by to len ukrajinský problém. A ako teda bude nový sarkofág vyzerať? Mal by mať kupolovitý tvar, pričom na vnútorné časti strechy budú namontované koľajnice pre pohyblivé žeriavy, ktoré budú mať za úlohu postupne rozoberať celý reaktor. Nuž teda, uvidíme. (A doplnenie z roku 2016, o štyri roky neskôr, práce na sarkofágu sa blížia ku koncu.)

Poslednou zastávkou dňa bol pomník postavený na počesť hasičov, prvých priamych obetí výbuchu. Vyslali ich helikoptérami nad reaktor hasiť, čím boli vystavení obrovským množstvám radiácie. Mnohí z nich zomreli ešte v ten večer, ďalší z nich do niekoľkých dní. Náš sprievodca Maxim smutne poznamenal, že je ľahké byť hrdinom, keď človek netuší, do čohjo skutočne ide...

Záverečnou atrakciou bol prechod cez dozimetre, ktoré kontrolovali objem radiácie v človeku. Cieľom tejto kontroly bolo zabezpečiť, aby sa späť medzi "normálnych ľudí" nedostal nikto, kto je kontaminovaný. Maxim vtipne poznamenal, že ak by sme týmto testom "prešli" a teda na mini semaforíku nad prístrojom by nezasvietila zelená ale červená, našou výhrou by bol dvojtýždenný all-inclusive-pobyt v Zóne, plne hradený ukrajinskou vládou. To sa však zatiaľ v celej histórii turistických výletov stalo len raz a to v prípade jedného fotografa, ktorý tam strávil dva dni, väčšinu z ktorých presedel a preležal v machu a tráve. Nám sa tiež dovolenky akosi neušlo...

Závora, vrátenie povoleniek, rýchly výlet na latrínu a už sa lúčime s miestom veľmi bizarnej turistickej exkurzie a vraciame sa do normálneho života a do husto zastavaného aj zaľudneného Kyjeva. Cestou v autobuse driemem, bodaj by nie, ešte nás veru čaká program, stretávame sa s mojím spolužiakom Kirillom.

Vystupujeme z autobusu a s úsmevom komentujeme Maximov vtip, že stačí oblečenie, čo sme mali na sebe, raz vyprať, a všetka radiácia je preč. My si ju so sebou odvezieme až na Slovensko.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

EKONOMIKA

Tataráky by mali zmiznúť z reštaurácií. Ľudia sa ich však nechcú vzdať

Reštaurácie sa o tatarákoch boja hovoriť, mnohé ich majú v jedálnych lístkoch.

TECH

Miliardár Musk ukázal, ako chce kolonizovať Mars

Podnikateľ chce začať expedície na Mars o dva roky.

KOMENTÁRE

Keď hipster primátor najviac rozumie bicyklovaniu

Prevádzkar hovorí, že chce ľuďom v klube prinášať všetky žánre.


Už ste čítali?