Koloniálnym Mexikom: Zacatecas

Autor: Martina Rúčková | 14.9.2016 o 8:45 | Karma článku: 4,60 | Prečítané:  998x

Z Guanajuata sme sa cez Aguascalientes dopravili do jednej z oblastí, o ktorej ma už Tripadvisor varoval, že Ministerstvo zahraničných vecí Spojených štátov tam neodporúča cestovať. Super, poďme teda!

Znie to nebezpečnejšie, než to v skutočnosti je. Áno, Zacatecas je jedným z mexických štátov, kde polícia bojuje s drogovými kartelmi, čo je vidieť najmä na hraniciach jednotlivých štátov v rámci Mexika, ktoré strážia ozbrojené jednotky a podozrivo vyzerajúce autá či indivídiá kontrolujú. Okrem toho sa ale netreba báť, nebezpečenstvo hrozí jedine tomu, kto by nebodaj chcel kupovať či predávať drogy. V rovnomennom hlavnom meste si miestni obyvatelia žijú svojimi bežnými životmi a navštevovať sa ho neboja ani iní turisti. Naopak, v meste panovala veľmi príjemná priam až rodinná atmosféra, ľudia boli v uliciach a oslavovali príchod nového roku.

Zacatecas na severnej časti stredného Mexika sa delí na 58 okrskov, v ktorých žije poldruha milióna obyvateľov z toho 122 tisíc v hlavnom meste Zacatecas. Podobne ako Guanajuato a Taxco leží na mieste bohatom na zásoby drahých kovov, najmä striebra, ktoré sa tu po dlhé roky ťažilo. Názov vznikol z aztéckeho jazyka Nahuatl a znamená miesto, kde je tráva, kam oko dovidí. Jeho história je spojená s už spomínaným dobývaním striebra, ktoré začalo v 17. storočí a ďalší rozvoj nastal začiatkom 18. storočia. Po bojoch o nezávislosť sa zo Zacatecas stal samostatný štát v roku 1824.

Dovolenka v Mexiku?

Vyberte si dovolenku v Mexiku za konečné ceny cez rakúske CK

Do Zacatecas sme dorazili popoludní a hneď sme sa vybrali na vyhliadkový bod nad mestom, Cerro de la Bufa - vrch, z ktorého možno pozorovať farebné domčeky a dominujúce stavby mesta ako na dlani. Bufa v preklade z baskického jazyka označuje mech na víno, na ktorý sa vraj skaly nad mestom podobajú. Na vrch vedú dve cesty: dá sa tam dostať buď autom alebo lanovkou. My sme sa vybrali autom a ako sa ukázalo, neboli sme jediní, okrem nás tam bola asi polovica Zacatečanov: už od najvzdialenejšieho parkoviska, kam sme sa rozhodli auto prezieravo nechať, bola cesta k vyhliadke lemovaná predavačmi jedla, nápojov, suvenírov a dokonca improvizovanými toaletami. Na vyhliadkovom bode sa nachádza malé múzeum, mauzoleum hrdinov mesta, ktorých sem začali pochovávať od roku 1841 a veľká socha hrdinov bitky o Zacatecas z roku 1914. Podľa výzoru miestnych obyateľov sme mali pocit, že sme zablúdili do Texasu, väčšina mužov nosila kovbojské klobúky.

Z vyhliadky sme sa skotúľali dolu do mesta a chvíľu bojovali s jeho sústavou jednosmerných ulíc, kým sme našli parkovisko nášho hotela - Mesón de Jobito. V ubytovacích službách sme sa stretli s mexickým pohoďáckym prístupom asi najviac, párkrát sa nám stalo, že sme prišli dávno po začiatku check-in času na rezervácii a recepčný len mrdol plecom, že izba bude pripravená až o hodinu. A aj to v španielčine, čo je moja ďalšia rada pre kohokoľvek, kto by sa chystal do týchto končín, či je to Kuba, Mexiko alebo iné štáty Latinskej Ameriky, nespoliehajte sa na to, že sa dohovoríte po anglicky a radšej si pred odchodom naštudujte pár základných fráz a slovíčok v španielčine, uľahčia vám život. Na rozdiel od mnohých regiónov Španielska rozprávajú v týchto končinách po španielsky celkom zrozumiteľne.

Ale späť do Zacatecas. Historické centrum tohto pozoruhodného koloniálneho mesta sa právom nachádza na zozname svetového kultúrneho dedičstva UNESCO. Pozoruhodné je, s akou ľahkosťou sa mesto prispôsobilo hornatému a členitému povrchu, na ktorom leží. Takmer úplne si zachovalo svoje rozloženie zo 16. storočia, ku ktorému v 18. a 19. storočí pribudli ďalšie ulice s menšími a skromnejšími budovami. V centre mesta leží pätnásť kláštorov a kostolov.

Náš hotel ležal čo by kameňom dohodil od Iglesia de Santo Domingo (na fotografii nad textom), jezuitského kostola z polovice 18. storočia. Stojí na vysokej platforme, čo mu pridáva na monumentálnosti. Po tom, čo z Mexika vyhnali jezuitský rád, ho prevzali do správy dominikáni a počas stavby katedrály slúžil ako hlavný kostol mesta.

Miestna katedrála (Catedral Basílica de la Asunción de Marína de Zacatecas) je jedným z najkrajších príkladov mexického baroka a leží na mieste, kde predtým stáli dva kostoly, jeden postavený v roku 1568 a druhý v roku 1625. Na radnici sa však rozhodli, že bohaté mesto, ktoré svojho času produkovalo až pätinu svetovej produkcie striebra, potrebuje kostol ako hrom a tak oba menšie kostoly zrovnali so zemou a základný kameň pre nový kostol položil Don José de Izarraguirre v roku 1752. Uplynulo však takmer storočie, kým sa kostol konečne dostaval - v roku 1841. V roku 1862 dal kostolu pápež Pius IX. status katedrály a Ján XXIII ho v roku 1959 vyhlásil za baziliku.

Okúsili sme nočný život mesta, návštevou niekoľkých podnikov, pričom degustáciu sme sa rozhodli sústrediť najmä na mezcal, destilovaný nápoj z agáve, ktorý podľa potreby zreje v sudoch. Mexiko má dva druhy typického národného alkoholu a to tequilu a mezcal: hrubo povedané, je to ako s brandy a koňakom: každý koňak je brandy ale nie každé brandy je koňak. Každá tequila je mezcal, ale nie každý mezcal je tequilou. Aby sa nápoj mohol označovať ako tequila, musí pochádzať iba z modrého agáve z presne určenej geografickej oblasti rozprestierajúcej sa naprieč piatimi mexickými štátmi. Viac k tejto téme si povieme v časti o štáte Jalisco, v ktorom leží mesto Tequila. My sme si zatiaľ vychutnávali miestny mezcal odležaný v dubových sudoch zlatistej až hnedej farby.

Na hlavnej ulici Avenida Hidalgo a vedľajšej Tacube je niekoľko obchodov, kde možno mezcal pred kúpou zadarmo ochutnať, čo nám veľmi pomohlo pri výbere vzoriek, ktoré sme si odniesli so sebou domov.  V zašitých bočných uličkách si zasa na večer rozkladajú svoje stánky miestni kuchári. My sme si vybrali stánok s tacos, pred ktorým sa tvoril najväčší rad a neboli sme sklamaní.

Po raňajky sme zašli do miestnej populárnej reštaurácie Café y Neveria Acropolis. Mexické raňajky sú skvelé pre cestovateľov, ktorí chcú stráviť celý deň objavovaním miest bez dlhej pauzy na obed: úspešne zasýtia až do neskorého popoludnia. Pozostávajú z kávy, čerstvej ovocnej šťavy, vajíčkového jedla podľa vlastného výberu, či už sú to volské oká, praženica, huevos rancheros - volské oko na rajčinovom pretlaku a tortille či iné variácie a k tomu sa podávajú bohaté zásoby rôzneho sladkého pečiva. Výhodou raňajkární je, že sú otvorené od skorého rána a čím skôr sa človek vyberie, tým lepšie, inak sa mu môže stať, že si vo vyhlásenom lokále na miesto bude musieť počkať.

Hneď po raňajkách sme navštívili posledný bod programu v Zacatecas pred odchodom do štátu Jalisco a síce múzeum Rafaela Coronela, ktorý bol zaťom Diega Riveru a sám pôsobil ako maliar. Jeho múzeum sa nachádza v bývalom kláštore svätého Františka a známe je vďaka zbierke asi ôsmich tisícov obradných masiek z Mexika a zvyšku sveta. Múzeum sme navštívili ako prví návštevníci daného dňa a môžem vám povedať, že prechádzka prázdnymi chodbami, kde na vás hľadia stovky párov prázdnych očí, je tak trochu strašidelná. Texty pri maskách však rozprávajú príbehy obradov z rôznych častí Mexika pri rôznych príležitostiach ročného kolobehu: pôst, vítanie jari, žatva, tanec mŕtvych a podobne.

Po múzeu masiek sme neskôr v Mexiku navštívili aj jedného z ich výrobcov, pri jazere Patzcuáro v štáte Michoacán. Nateraz sme však auto nasmerovali smerom do mesta Guadalajara.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

PLUS

Kupujúci Japonec? Neexistuje, tvrdia stánkari z vianočných trhov

Strávili sme jeden deň so stánkarmi, aby sme zistili ako vidia návštevníkov spoza svojich pultov.

EKONOMIKA

Deti boháčov majú vlastnú sieť, stojí za ňou Slovák

Byť bohatým je nuda, keď vás nikto nevidí.


Už ste čítali?