Transsibírskou magistrálou? Ani náhodou!

Autor: Martina Rúčková | 30.9.2016 o 10:00 | (upravené 3.10.2016 o 7:44) Karma článku: 11,68 | Prečítané:  9929x

V Rusku žijem už štvrtý rok, dovolím si tvrdiť, že som z neho už čo-to videla, vrátane väčších či menších cestovateľských šialenstiev.

Medzi najväčšie cestovateľské záhuly rátam zamrznuté jazero Bajkal, ruský Ďaleký východ (Republika Sacha a polostrov Kamčatka) či cestovanie 12 hodín tam a ďalších 12 hodín naspäť za kamennými stĺpmi Manpupuner v panenských lesoch republiky Komi. Som za každú srandu, ale keď sa ma niekto spýta na to, kedy plánujem absolvovať cestu transsibírskou magistrálou až do Vladivostoku, len sa rozosmejem. A verte mi, tá otázka padá dosť často, takže mám vždy dôvod sa schuti zasmiať. Jedine, že si to živšie predstavím a mám chuť si plieskať hlavu o stenu.

Transsibírskou magistrálou? Deväť dní v jednom kuse vo vlaku? Ani náhodou. Tento názor však so mnou prekvapivo okrem môjho manžela zdieľa len jeden jediný človek, o ktorom viem, cestovateľ - gentleman Kolja Spori. Ten to vystihol ešte trochu extrémnejšie, než som ochotná zájsť ja: vlak je pre dobytok a tovar a normálny človek cestuje inak. Ja to skúsim trochu logickejšie. Prečo teda nie?

Vlak je pre mňa relatívne pohodlný spôsob, ako sa dostať z bodu A do bodu B. Problém konceptu nastáva, keď sa spôsob prepravy stáva cieľom. Rusi cestovali a cestujú transsibírskou magistrálou, ak nemali na výber: letenky boli pridrahé a vlak bol jediným demokratickým spôsobom prepravy. V dnešnom svete lacných leteniek a možnosti prekonať 1000 kilometrov za hodinu letom nemá zmysel zabíjať toľko času na ceste len z plezíru. Ten ruský vlak nie je až taký romantický, ako si ho mnohí idealizujú.

Najdlhšia cesta, ktorú som ruskými vlakmi absolvovala, bolo 27 hodín z Kemi do Moskvy. S manželom sme si ešte dopriali luxus, šli sme triedou lux s dvoma lôžkami na kupé a aj tak sme toho mali plné zuby. Chvíľu si človek poleží a pospí. Potom si číta knihu. Dve-tri hodiny. Potom niečo zje a uvarí alebo objedná si čaj. Pomedzi to čumí von oknom. Brezy, brezy a ešte raz brezy, občas malá dedinka. Ak si plánuje spraviť nejakú prácu, je odkázaný na prudko offline režim, nielen internetové ale aj telefónne pokrytie je vyhradené mestám a väčším dedinám. Takže keď cez nejakú vlak prechádza, môžete horúčkovite kontrolovať poštu. Ak cestujete druhou triedou či platzkartom a nebodaj sedíte na dolnom sedadle, nemáte ani luxus kedykoľvek sa vystrieť na posteli: dole s vami sedí človek z horného lôžka, ktorý má počas dňa nárok tam sedieť. A to povestné niekoľkodňové ponorenie sa do vodkového oparu máte zabezpečené jedine v prípade, že si so sebou potrebné množstvo onej vodky prinesiete pri nástupe do svojho vozňa: vo vlaku sa podáva len pivo a na železničných staniciach nič tvrdé tiež nenalievajú. Čiže áno, ak sa chcete svojim priateľom pochváliť, ako ste zabili deväť dní vo vlaku na trase, ktorú ste mohli absolvovať za tretinu dňa lietadlom, nech sa páči.

Ale najhoršie na tom stratenom čase je to, že ste ho mohli stráviť poznávaním pekných a zaujímavých ruských miest. Začínate v Moskve, ktorá je sama o sebe hodná minimálne troch dní základného zoznamovania sa. Niektorí šťastlivci z nej uvidia akurát Červené námestie a námestie troch železničných staníc. Čo ja viem, aspoň sú zrekonštruované, ale nie je to jedna z najkrajších častí Moskvy, ktorú by som odporučila navštíviť prioritne. Zachraňuje to aspoň stanica metro Komsomoľská, ktorá je bez debaty jednou z najkraších staníc v Moskve. Ak však vás vlak odchádza v špičke, veľmi si ju nenafotíte, pretože vás ľudia budú tlačiť hlava-nehlava. (Ale možno som len zaujatá, ja toto miesto vídavam prakticky každý deň, keďže neďaleko pracujem.)

 

Nasadáme do vlaku a keď pominie prvé nadšenie zo zážitku (tak po pár hodinách), môžeme si začať vyratúvať mestá, ktoré ste minuli a ktoré ste mohli navštíviť:

Vladimír s jeho Zlatou bránou, katedrálou a Kostolom "Pakrova na Nerli", ktorý sa považuje za jeden zo symbolov stredovekého Ruska. Jeho hlavná väznica bola zvečnená v jednej zo stálic ruského šansóna a železničná stanica tak trochu evokuje smutnú atmosféru väzenského transportu, čo je zážitok sám o sebe. No stačí sa prejsť hore briežkom a pred vami sa otvorí nádherné historické mesto.

Niekoľko desiatok kilometrov od Vladimíra leží Suzdaľ, mesto mnohých kláštorov a skanzenu ruskej drevenej architektúry.

A Jaroslavľ, jedno z najkrajších miest Zlatého kruhu s pekným kremľom, nábrežnou promenádou a plné príjemných podnikov, kde sa dá stráviť obed či večer. Neďaleký Tolgský kláštor zasa pripomína rajskú záhradu.

Nižný Novgorod, historické mesto odkiaľ sa vybrali kupec Minin a knieža Požarský vyháňať Poliakov z Moskvy, čím ukončili takzvané obdobie smuty. Má nádherné centrum mesta, ulice, kde to žije aj v noci, dlhú pešiu promedádu a krásne výhľady na rieku Volgu. Oplatí sa ho vidieť aspoň na pol dňa, ideálne však aj dlhšie, pretože nočný život v centre mesta je čulý a nebudete ľutovať, že ste ho zažili.

Nočný vlak z Moskvy by vás dopravil aj do svojrázneho hlavného mesta republiky Mari-El, Joškar Oly, kde sú síce mizerné cesty, ale zato pekná náberežná promenáda s budovami inšpirovanými v rôznych kútoch sveta. Je to asi najbližšie, kde nájdete v rámci Ruska pôvodné etnické obyvateľstvo - Márijcov z ugrofínskej etnickej skupiny, pričom mnohí z nich dodnes vyznávajú svoju pôvodnú pohanskú vieru.

Alebo smerom na juh, do Čeboksar, hlavného mesta republiky Čuvašia. Andrijan Nikolajev, tretí sovietsky kozmonaut a prvý človek, ktorý uskutočnil televízne vysielanie z vesmíru, bol Čuvaš.

Od Márijcov a Čuvašov poďme k ďalšiemu farbistému etniku Ruskej federácie: Tatárom. A kde ich spoznať lepšie, než v Kazani, hlavnom meste republiky Tatarstan. Môžete sa tu bližšie zoznámiť s moslimskou kultúrou v rámci Ruska. Mesto je gastronomický raj, má mnoho spôsobov nočného vyžitia a všetko za ceny podstatne nižšie, než v Moskve.

Dve a pol hodiny plavby loďou typu kométa z kazanského prístavu leží Bolgar, mesto Volžských Bulharov, v rámci ktorého sa nachádza archeologické nálezisko, mešity, hrobky a výpravné múzeum, je zapísaný na zoznam svetového kultúrneho dedičstva UNESCO.

Na predbežnom zozname zasa svieti Svjažsk, polostrov na sútoku riek Svjaga a Volga. Polostrov je už len názom, od konštrukcie Kujbiševovskej vodnej nádrže ho s pevninou spája len cesta. Slúžil ako pevnosť, z ktorého ruské vojská obliehali Kazaň. Okrem múzea a kostolov, jeden z ktorých zložili Rusi od úsvitu do súmraku z vopred pripravených drevených dielov, sú v ňom pravidelné festivaly lokálnych ľudových tancov a spevov.

A pokračujeme ďalej: Jekaterinburg, hlavné mesto Sverdlovskej oblasti a Uralu celkovo. V centre mesta nájdete zaujímavú priehradu na rieke Iset, mineralogické múzeum a jeden z troch kostolov na preliatej cárskej krvi, ktorý stojí na ruinách takzvaného Ipatjevovho domu, v ktorom popravili Romanovcov. Stojí tu mrakodrap Vysockij, najsevernejšie položená budova na svete s výškou 188 metrov. Je to pulzujúce centrum Uralu, ktoré prosperuje a jedno z centier, kam sa za prácou a lepším životom sťahujú obyvatelia okolitých miest a dedín. A ak si chcete kúpiť kožuch, "Jekat" má celú dlhočiznú ulicu venovanú obchodom s kožou a kožušinou. Na tuhú zimu sa určite zídu.

Ďalej máme Ťumeň, mesto, v ktorom sa na jeden deň zastavil Čechov. Je to významné centrum Uralu, ktoré pomohlo ruskej expanzii smerom na východ. Bolo prvou ruskou osadou na Sibíria dnes v ňom sídli mnoho ropných a plynárenských spoločností.

A ak vám príde Ťumeň veľký, neďaleko neho, na ruské pomery, čiže asi štyri hodiny vlakom, sa nachádza Tobolsk, historické centrum Sibíri na sútoku riek Irtyš a Tobol s nádherne zrekonštruovaným historickým centrom a Gubernátorským domom, v ktorom kedysi väznili Romanovcov.

Omsk je zasa zaujímavou zastávkou pre všetkých fanúšikov mestského plánovania. Obzvlášt na jar, keď sa čierny sneh plnž špiny topí a miestne cesty ukazujú, ako sa nestavajú. Alebo chcete radšej vidieť najkratšie metro Ruska? Má presne jednu zastávku a žiadne koľajnice. Začali ho stavať počas obdobia prosperity a rozmachu, no potom prišla hospodárska kríza a Omsk akosi stagnuje. Zastávka je však zaujímavá.

Míňame aj Novosibirsk, tretie najväčšie mesto Ruska a hlavné mesto Sibíri. Je veľké, preľudnené, plné premávky a architektúry v štýle sibírskeho empíru. Ale aj to je Rusko. Po uhladenej Moskve a nechutne šarmantnom Petrohrade je fajn vidieť vyslovene škaredé mesto.

Potom tu máme Tomsk, ktorý sa bohužiaľ tiež neocitol na trase transsibírskej magistrály, ale je jedným z najkrajších sibírskych miest, vďaka štedrému množstvu stromov a parkov a tiež krásne zachovaným sibírskym dreveniciam. Kým v Omsku sú takéto domčeky sotva tri a v ďalších miestach len o niečo viac, v Tomsku sú nimi posiate celé ulice.

Odklonom z transsibírskej magistrály smerom na juh zasa nájdete mestá Barnaul a Gornoaltajsk, a najmä Artybaš, bránu na spoznávanie zlatých hôr Altaja a nádherného Teleckého jazera.

Aj keby sme preskočili Krasnojarsk, určite sa musíte zastaviť v Irkutsku, najmä počas chrumkavej zimy, kedy mu jeho štvrte s drevenými domčekmi a tromi kostolmi mimoriadne pristanú. Nehovoriac o neďalekej Listvjanke, bráne do Bajkalského jazera.

Z druhej strany Bajkalu leží Ulan-Ude, ktoré sa okrem mnohých iných pamiatok môže pochváliť najväčšou hlavou Lenina na svete.

V ďalších mestách po ceste som sa už nezastavila, ale viac na sever leží Jakutsk, miesto s najchladnejšími zimnými teplotami a kráľovstvo permafrostu - večne zamrznutej pôdy.

No a konečne, cez Blagovešensk a Chabarovsk, kde som ešte nebola, takže tam nemôžem nič odporučiť, sa dostanete až do vytúženého Vladivostoku. Hurá! Je to mesto prekvapivo mnohých kopcov, kde si môžete užiť morských príšer, koľko vám len hrdlo ráči. Niekedy sa budete cítiť ako v Japonsku, vďaka množstva výrobkov z tejto krajiny, ktoré sa tu predávajú.

Toľko zaujímavých zastávok a odbočiek po ceste, a vy by ste si to chceli struhnúť priamo, zabiť deväť dní cestovaním. Zážitok možno mať budete, no pomyslite na to, čo všetko by ste počas takejto cesty neuvideli!

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

EKONOMIKA

Slováci ponúkajú za železiarne najviac, Američanom sa to máli

Ani jeden zo záujemcov neponúka za košickú huť cenu, ktorá by zodpovedala predstavám U. S. Steelu. Predaj nateraz nebol uzatvorený.

DOMOV

Päť podnetov, Harabin trestom stále uniká

Kolegovia ho zatiaľ ani raz neuznali za vinného.

KOMENTÁRE

Ako Danko začal mať problém s kebabom

Keď to hovoril Breivik, vraveli sme, že mu straší vo veži.


Už ste čítali?