Sedem divov Ruska

Autor: Martina Rúčková | 12.10.2016 o 16:15 | (upravené 13.10.2016 o 13:13) Karma článku: 11,80 | Prečítané:  6459x

Noviny Izvestija, rádio Maják a televízna stanica Rasija sa na prelome rokov 2007 a 2008 rozhodli vyhlásiť súťaž, v rámci ktorej ich čitatelia, diváci a poslucháči hlasovali a vyberali sedem divov Ruska.

Výsledkom bolo sedem pamiatok, ktoré by mali krajinu najviac reprezentovať a zároveň predstavovať to najkrajšie a najzaujímavejšie, čo sa v rámci celej Ruskej federácie oplatí vidieť. V auguste som navštívila posledný div, ktorý mi z tohto zoznamu chýbal a tak som si pre vás pripravila pár fotografií z týchto miest, krátku informáciu o každom z nich a postreh, či si podľa mňa naozaj zaslúžia zaradenie do tohto zoznamu. Poďme na to.

 

1. Jazero Bajkal

V prípade jazera Bajkal o jeho umiestnení ani náhodou nepochybujem. Tento prírodný zázrak sa pýši piatimi NAJ. Je to NAJhlbšie a NAJstaršie jazero sveta, no napriek tomu sa nespráva ako staré jazero. Malo by sa zmenšovať, no vďaka trhline v tektonických doskách zväčšuje svoj objem a posúva sa o dva centimetre ročne.  Má NAJväčší objem vody, NAJväčšie množstvo fauny v rámci ekosystému (asi 4300 druhov žijúcich v jazere) a NAJväčšiu priezračnosť vody - potápači, ktorí plávu v jazere, vidia až do diaľky 42 metrov.

Leží na Sibíri, delia sa oň Irkutská oblasť a republika Burjatia. Čarokrásne je nielen jazero, ale aj lesy navôkol, je obľúbeným cieľom turistov počas všetkých ročných období. Dala by som však malé ale a síce, ak sa chystáte na Bajkal, určite sa naň vyberte v zime. Už len kvôli zážitku jazdenia po meter hrubom, no neuveriteľne priesvitnom ľade miestami čírom ako sklo. A celkovej atmosfére, vydržať tých mínus dvadsať stupňov sa vám preto určite oplatí.

Ja osobne som v lete na Bajkale nebola, ale naši kamaráti a občasní súputníci áno a vraveli nám, že až také rozprávkové to tam posledné roky nebýva: odkedy padol rubeľ, mnoho Rusov začalo dovolenkovať doma a jednou z obľúbených turistických destinácií je aj toto jazero. Zelené lúky sú plné stanov a, bohužiaľ aj súvisiacich odpadkov, užívate si komáre a neužívate božské ticho. Kým v zime je jazero takmer opustené, občas zimnou cestou prefrčí pár áut, v lete na ňom panuje čulá lodná doprava.

Verdikt: Bajkal si zápis na zozname siedmich divov Ruska určite zaslúži, no ak si ho chcete vychutnať v neobyčajnej kráse, spravte tak v zime.

 

2. Údolie gejzírov, polostrov Kamčatka

Ach, koľko sme sa na tú Kamčatku chystali, kým nám to konečne vyšlo. Každý Rus vám povie, že medzi tri najväčšie prírodné krásy ich krajiny patrí už spomínaný Bajkal, zlaté hory Altaja a Kamčatka. Vďaka svojej odľahlej polohe je ťažké sa na ňu dostať či už po súši alebo po mori. Ešteže máme lietadlá. No práve jej odrezanosť spôsobila, že jej príroda sa zachovala vo svojej strhujúcej podobe.

Kamčatské Údolie gejzírov je pole s druhou najväčšou koncentráciou gejzírov na svete. No nikde na svete nenájdete toľko gejzírov v tak blízkej vzdialenosti jeden od druhého. Celé pole, ktoré až v roku 1941 ruskou vedkyňou Tatjanou Ustinovou, ktorej pozostatky pochovali v údolí, ktoré tak milovala, je pokryté bujným porastom a je domovom povestných kamčatských medveďov. Gejzíry chrlia v pravidelných intervaloch, všade navôkol cítiť typický pach vajcovky. Bohužiaľ, údolie vo svojej najväčšej kráse dnes už neuvidíte, v roku 2007 ho zaliala obrovská vrstva bahna spôsobená vodnou eróziou okolitých svahov a nenávratne tak zmenila jeho tvár. Niekto to považuje za veľkú tragédiu, iní tvrdia, že príroda len pokračuje vo svojom diele. Keď voda ustúpila, mnohé gejzíry sa znovu odkryli zároveň začali vznikať nové.

Kamčatka je nádherným kusom ruskej prírody, ktorý sa oplatí navštíviť aspoň na týždeň: okrem návštevy Doliny gejzírov môžete vyjsť na niekoľko aktívnych sopiek, uvidieť Kurilské jazerá a s nimi aj mackov, okúpať sa v termálnych prameňoch a užiť si týždeň v objatí prírody a život v jednoduchšej podobe. Internetové pokrytie je zriedkavé a dosť pomalé.

Do Doliny gejzírov sa dá dostať len vrtuľníkom, monopol má spoločnosť Viťaz Travel a jednodenný výlet s tromi zastávkami (štyrmi preletmi) stojí v prepočte asi 550 eur na osobu. Napriek tomu každý deň vylieta niekoľko vrtuľníkov - kto je na Kamčatke, nenechá si tento prírodný zázrak ujsť. V cene je aj pridané dobrodružstvo: ak sa počasie zhorší a vaša helikoptéra nestihne vyletieť, ostávate v doline nocovať.

Verdikt: Dolina gejzírov je strhujúci kus prírody, kvôli ktorému sa oplatí merať obrovskú vzdialenosť. Je to naozajstný prírodný div a zážitok, ktorý sa vám navždy vpíše do srdca.

 

3. Pamätník Mamajev Kurgan vo Volgograde

Veľká vlastenecká vojna, ako druhú svetovú vojnu v Rusku nazývajú, sa v krajine spomína dodnes a vojenská prehliadka na 9. mája, "deň pabedy" je masovo navštevovaná. Preto nečudo, že medzi divy sa dostal pamätník Mamjev Kurgan, alebo Mamajova mohyla, ktorý ktorý leží asi tri a pol kilometra od centra Volgogradu, kedysi Stalingradu (a ešte predtým Caricina). Na tomto mieste, ktoré sa kedysi označovalo jednoducho ako Vrch číslo 102 a strategické miesto, sa po štyri mesiace odohrávali kruté boje o bod výhľadu na celé mesto. Po vojne ostal posiaty guľkami a zvyškami mín, dnes na ňom leží monumentálny pamätník, ktorý je bez debaty najvýznamnejším pamätníkom druhej svetovej vojny v Rusku.

Jeho dominantou je socha Matka Vlasť volá, dielo sochára Jevgenija Vučetiča a inžiniera Nikolaja Nikitina. Stojacu sochu drží len jej vlastná váha. V čase jej inštalácie, v roku 1967, bola najvyššou voľne stojacou sochou na svete a dodnes je najvyššou sekulárnou sochou, ktorá zobrazuje ženu. Na rozdiel od iných podobných sôch stojí v dynamickej póze - jej pravá ruka dvíha meč proti nepriateľom, ľavá je roztiahnutá vo výzve pridať sa k nej. Na tvári má výraz človeka, čo kričí zo všetkých síl, na jej ľahký háb veje vietor a tento výjav, napriek tomu, že je odliata z betónu, je ako živý. Betónová Matka Vlasť volá meria úctyhodných 52 metrov a oceľový meč, ktorý drží v ruke, ďalších 33 metrov.

Volgogradčania navštevujú Mamajev Kurgan pravidelne a vždy pod ním nájdete aspoň dve bábušky, čo predávajú kvety, ktoré návštevníci kladú k sochám. Atmosféra je triezvejšia ako v moskovskom Parku Víťazstva, miestni majú prostredníctvom veteránov a rozprávania svojich rodinných príslušníkov v živej pamäti, koľko obetí si bitka vyžiadala. Dodnes na ňu nezabudli. A pamätník navštívi každý, kto do Volgogradu zavíta. Rusi na vojnu nezabudli a toto miesto im ju pripomína najviac. Prechádzka celým komplexom je emotívny zážitok.

Verdikt: Socha Matka Vlasť volá je pre svoju veľkosť a fakt, že ju na podstavci drží len vlastná váha a žiadne spojivo, divom sama o sebe, no širší kontext pamätníka z neho právom robí jeden z ruských divov.

 

4. Petrodvorec

Na zoznam sa za Petrohrad dostal Petrodvorec alebo Peterhof, zámok cára Petra Veľkého s obrovským množstvom fontán a krásnych záhrad na pobreží Fínskeho zálivu. Čím je taký výnimočný? Stopäťdesiatimi fontánami a niekoľkými palácmi. Zložitý systém fontán si cár Peter Veľký zaželal po tom, čo navštívil Francúzske Versailles, no pre svoje fontány sa rozhodol použiť princíp gravitácie, aký majú kaskádové fontány v mnohých talianskych sídlach (napríklad Villa d’Este v Tivoli). Fontány sa zapínajú o jedenástej, pri tejto príležitosti sa okolo najväčšej, Samsonovej, zhromažďujú davy turistov. Ventily otvára súbežne dvanásť ľudí. Myslíte si, že takéto fontány ste už videli? Nuž, dovolím si pochybovať: tými peterhofskými pretešie denne 13 miliónov litrov vody, prameň dodávajúci vodu začína 22 kilometrov od paláca a potrubnú sieť napĺňa voda z osemnástich nádrží. Potrubie je dlhé štyridsať kilometrov. Z parku sa môžete prejsť až na pobrežie Fínskeho zálivu.

Fontánové čudesá však majú obmedzenú sezónu a preto sa v zime stáva náhradou jednodňového výletu z Petrohradu namiesto Petrodvorca Cárske selo v dedine Puškin. Tam nájdete obrovský palác Kataríny Veľkej s nablýskanou zrkadlovou sieňou, zrekonštruovanou Jantárovou komnatou a rovnako veľkým parkom, akurát bez oných fontán.

Verdikt: Petrodvorec je síce pekné a pozoruhodné miesto, pre mňa však ako div nestačí. Ak by som mala na zoznam vybrať miesto, ktoré najlepšie reprezentuje Petrohrad, bolo by to Palácové námestie so sochou anjela s tvárou cára Mikuláša I. na obrovskom obelisku (opäť stojacom na podstavci len vďaka vlastnej váhe), Zimným palácom so svojimi obrovskými zbierkami umenia z jednej strany a budovou Generálneho štábu zo strany druhej. Nie je to len pamiatka, je to skutočné srdce mesta, kde sa stretávajú ľudia a počas dlhých letných nocí organizujú improvizované koncerty či dokonca hrajú futbal.

 

5. Pokrovský sobor/Chrám Vasilija Blaženého na Červenom námestí

Chrám postavili v rokoch 1555 - 1561 na príkaz cára Ivana IV. Hrozného na oslavu víťazstva nad Kazanským chanátom. Legenda vraví, že architekt chrámu, Postnik Jakovlev, bol po dokončení prác oslepený, aby už nikdy v živote nič tak krásne nenavrhol.

Vnútro kostola je rozdelené na niekoľko kaplniek. Kým pohľad na chrám z vonkajšej strany so sochou kupca Minina a kniežaťa Požarského, ktorí sa vybrali z Nižného Novgorodu, aby vyhnali Poliakov z Moskvy a tým ukončili obdobie smuty, v popredí, je ikonický, zvnútra až tak nadšení nebudete. Namiesto obrovského otvoreného priestoru nájdete množstvo schodov, úzkych chodbičiek a vysokých, no malých kaplniek. Nedávna reštaurácia historických malieb bola až príliš entuziastická a namiesto citlivej reštaurácie sa premaľovávalo hlava-nehlava.

Verdikt: Určite sa jedná o ikonickú stavbu Moskvy, ktorá symboliźuje spojenie západu a východu. Asi si svoje zaradenie na zoznam zaslúžila, aj keď sa priznám, že ja mám osobne radšej petrohradský chrám Spasiteľa na preliatej krvi s rovnako veselými cibuľkovitými dómami, ktorý však má okrem toho krásny presvetlený vnútorný priestor a monumentálne mozaiky s biblickými výjavmi.

 

6. Skalné stĺpy Manpupuner v panenských lesoch republiky Komi

Manpupuner je spoločný názov pre formáciu siedmich vysokých kamenných stĺpov, ktoré dosahujú výšku 30 až 42 metrov. Na svojom mieste pôsobia vskutku podivne až záhadne: vidíte horu s plochým vrchom a odrazu sa vám v zornom poli vynorí aj týchto sedem gigantov. Miestna legenda vraví, že sú to skamenené telá obrov Samojedov, ktorí sa chystali napadnúť miestny kmeň Mansi. Keď sa však vyškriabali na horu, ich šamanovi spadol jeho bubienok, čo spôsobilo, že všetci skameneli.

Tomuto miestu sa prisudzuje veľká prírodná sila: kmene, ktoré žili v dávnych časoch v tejto oblasti, považovali stĺpy za svoje najposvätnejšie miesto a chodievali sa k nim modliť. Ľudia dodnes tvrdia, že v momente, keď sa na hore ocitnete, zaplaví vás vlna pokoja a zabudnete na všetky svoje starosti. To je pravda, len nedodali jednu vec:  Vašou jedinou starosťou bude odháňanie asi polmetrových múch, ktoré tu za pekného počasia lietajú...

Pupy, ako Rusi stĺpy volajú, vraj vznikli postupnou eróziou špičky hory - sú vlastne deťmi snehu, ľadu a vetra. Smutnou správou je skutočnosť, že táto erózia pokračuje aj naďalej a tak príde doba, kedy Komi o svoje nezvyčajné pupy príde. Turizmus im našťastie príliš neškodí, na toto miesto chodí minimum ľudí  a ich nedostupnosť ich chráni pred výraznejšími zásahmi ľudského pokolenia.

Manpupuner bol jedným z najväčších cestovateľských záhulov, aké som kedy absolvovala. Aby som videla tento pozoruhodný prírodný zjav, musela som letieť do Permi, odtiaľ ísť päť hodín maršrutkou do poslednej obývanej dediny na hranici lesov a potom letieť poldruha hodiny vrtuľníkom a to isté smerom naspäť. Zo spomínanej dediny sa dá na horu dostať po svojich, bude to trvať tri dni jedným smerom.

Verdikt: Určite áno. Toto magické miesto je skutočným prírodným zázrakom.

 

7. Vrch Mt. Elbrus

Najvyššou horou Európy nie je Mont Blanc, skutočná strecha nášho svetadielu sa týči do výšky 5 642 metrov nad morom a nájdete ju na Kaukaze, neďaleko hraníc s Gruzínskom. Delia sa o ňu dve zo „Siedmich kaukazských sestier" Ruska - Kabardino-Balkaria a Karačaj-Čerkesia.

Horské kráľovstvo Elbrusu navštevujú lyžiari aj turisti. Nehostinná no na pohľady nádherná kaukazská príroda si vás veľmi rýchlo opantá. A keď pridáme povestný kaukazský kolorit v spojení s typickou pohostinnosťou miestnych obyvateľov, Elbrus sa stáva prírodným aj kultúrnym divom.

Verdikt: Určite áno pre všetkých milovníkov hôr.

A čo si myslíte vy? Navštívili ste miesto v Rusku, ktoré by ste pokojne zaradili na zoznam ruských divov?

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

PLUS

Kupujúci Japonec? Neexistuje, tvrdia stánkari z vianočných trhov

Strávili sme jeden deň so stánkarmi, aby sme zistili ako vidia návštevníkov spoza svojich pultov.

EKONOMIKA

Deti boháčov majú vlastnú sieť, stojí za ňou Slovák

Byť bohatým je nuda, keď vás nikto nevidí.


Už ste čítali?