Romantická registrácia
Svadba sa konala v Omsku, v jednej z najlepších miestnych reštaurácií pri pláži na rieke Irtyš. Musím sa priznať, že keď som uvidela miesto konania obradu na terase, rozosmiala som sa. Nie z výzdoby či miesta, tie boli krásne, no z kontrastu bielo-modrej svadobnej výzdoby a masy holých tiel ľudí na pláži, na ktorých bol dobrý výhľad. Verím, že fotograf mal čo robiť, aby mu do záberu romantického a nežného obradu nevbehol nejaký biely pupkáč v pozadí.
Ešte kým sa dostanem k obradu samotnému, dovoľte mi vysvetliť vám, ako je to v Rusku so samotným právnym aktom uzavretia manželstva. Napriek tomu, že je Rusko krajina, v ktorej majú pravoslávni veriaci prevahu, sobáš uskutočnený v kostole nemá žiadnu právnu silu a manželia sa väčšinou ani neberú po civilnom obrade hneď aj v kostole. To je už vyšší level, kedy si manželia chcú potvrdiť, že to myslia naozaj vážne a chcú spolu skutočne stráviť zvyšok života. Svoj zväzok si manželia môžu v kostole potvrdiť pokojne aj desať, či dvadsať rokov od toho civilného.
Registrácia manželstva sa môže v Rusku odohrať výlučne v niektorom z úradov na Zápisy aktov občianskeho stavu, po rusky Записи актов гражданского состояния, v skratke ZAGS. Jeden z týchto úradov mám na ulici, kde bývam, takže najmä v piatok a v sobotu kráčam do potravín po chodníku, ktorý je plný rozsypaných konfiet a občas vídavam limuzíny s popíjajúcimi svadobčanmi. Svadba začína práve registráciou v ZAGSe, ktorej sa zvyšok svadobnej „družiny“ môže, alebo nemusí zúčastniť. Nedávno však v Rusku prijali zákon, podľa ktorého bude možné túto registráciu uskutočniť aj mimo úradných priestorov, čo ruské nevesty určite privítajú.
A takto aj naši mladomanželia najprv absolvovali so svojimi rodičmi registráciu v miestnom ZAGSe a už ako „svoji“ niečo ako svadobný obrad. V sprievode romantickej hudby nastúpil na svoje miesto ženích, potom odviedol nevestu otec k oltáru a ceremóniou nás sprevádzala moderátorka, ktorej by okamžite ponúkli angažmán v Jemných melódiách či programe Blahoželáme jubilantom. Úprimne a bez urážky, Rusi majú radi trochu gýča a poriadnu dávku pátosu. Ruská duša si žiada emócie, preto aj samotná ceremónia bola romantická a nežná, plná citlivých a ľúbivých slov. Všetky baby, vrátane mňa, plakali. Obrad bol spravený tak, aby tento efekt maximalizoval.
Inak, Rusi nosia obrúčky na prstenníku pravej ruky. Jedna z ruských povier vraví, že obrúčka nemá byť prezdobená a plná kameňov, má byť jednoduchá a hladká, aby bol aj manželský život hladký. Môj manžel nosí obrúčku na pravom prstenníku preto, lebo je ľavák, ľavý prstenník má hrubší a obrúčku si akosi zle pomeral. Keby som dostala euro vždy, keď sa nás niekto spýta, prečo nosím obrúčku ja na ľavej a muž na pravej ruke, mala by som snáď aj na jednu letenku na Slovensko...
Svadobná hostina bod po bode
Čo ma mimoriadne prekvapilo v porovnaní s vašou typickou slovenskou svadbou, kde si človek sadne na svoje miesto, je, pije, tancuje a kváka s celou rodinou a kde-tu je mu poskytnutý nejaký ten program v podobe prvého tanca, krájania torty, čepčenia či nejakých tých svadobných hier, bol program bod po bode, ktorého sa svadba držala. Vedúca organizačného tímu svadby z agentúry bola zároveň aj moderátorkou svadby, ktorá viedla hostí celým večerom a zároveň dohliadala na to, aby sa program bod po bode dodržiaval a aby nedošlo k časovým sklzom. Ani sme si nestihli odhryznúť z predjedla po prvých prípitkoch, už nadišiel čas várok blahoželaní od rodičov, potom babiek a dedkov, širšej rodiny a nakoniec od kamarátov. Pani vedúca si hostí vždy pozvala do stredu parketu, pred „predsednícky stôl“, za ktorým sedeli len nevesta so ženíchom, a oni im odovzdali svoje pozdravy spolu so svadobnými darmi. Je to krásny prienik tradícií z východu a v duchu sme sa s manželom preniesli do pomyselnej kaukazskej jurty, kde takto v sedia ženích s nevestou tiež na najvyššom a najčestnejšom mieste a ostatní hostia ich zabávajú.
Naplánované bolo všetko, vrátane prestávok na fajčenie, počas ktorých sme mali zároveň úlohu sa odfotiť vo fotostánku a svoje veselé fotky prilepiť do knihy prianí, do ktorej sme pripísali svoje želanie. Občas došlo aj na nejaké to tanečné kolo, ktoré sa však prelínalo s fajčpauzou a väčšina svadobčanov tak tieto chvíle využila na to, aby vstala od stola a porozprávala sa. Mimochodom, na fajčpauzy nám mladomanželia pripravili zónu s vodnými fajkami.
V programe sme ešte mali prvý svadobný tanec, poctivo natrénovaný u tancmajstra a mnoho svadobných súťaží. Rozdiel medzi tými našimi, ako svadobná tombola či čo o sebe novomanželia vedia, je opäť v tom, že sa ich mladomanželský pár nezúčastňuje. A tak sme hádali pesničky podľa ich prvých tónov. Hádali, ktoré svadobné tradície z rôznych krajín sveta sú pravé a ktoré vymyslené. Vymýšľali veselé nápady, čo má ženích kúpiť neveste a aká má nevesta byť, aby sa začínali na písmená z ich krstných mien. V tímoch odpovedali na kvízové otázky o neveste a ženíchovi. Za to všetko dostávali víťazné tímy malé darčeky: čokoládky, malé fľaše šampanského. Môj muž dostal vodu po holení a ja som si odniesla darčekový poukaz do jednej z parfumérií... rozmýšľali sme, či nám mladomanželia nechcú niečo naznačiť... Ani sme si nestihli vydýchnuť, už nás vedúca naháňala späť do miestnosti, aby sme nezmeškali ďalší bod programu.
Ak sa vám zdá koncept svadobnej vedúcej či moderátorky čudný, v Rusku je to bežné. Väčšinou však túto úlohu plní takzvaný tamada, starešina, ktorý má na starosti priebeh zábavy a jeho miesto nie je len na svadbách. Tamada je vlastne „tostmajster“, ktorý dostane zoznam hostí a podľa ich dôležitosti ich rozdelí do blokov prípitkov. Ľudia sa bavia a hostia a tamada pravidelne vyzýva hostí na to, aby sa predstavili a predniesli svoj prípitok. Má to svoj zmysel, tento systém zaručí, že každý hosť sa predstaví a niečo povie a tak si všetci pamätajú každého, kto na oslave bol, páve skrz jeho prípitok. Smolu majú tí, ktorí prichádzajú na záver, to sa už nemusia ukázať práve v tom najlepšom svetle...
Obrad snímania závoja
To, čo poznáme ako čepčenie, má svoje miesto aj na ruskej svadbe. Svetlá zhasli a miestnosť osvetľovali len svetlá dvoch sviec, ktoré držali rodičovské páry. Na dojemnú pieseň o láske otca k dcére, ktorú vychoval, tancovala nevesta s otcom. Plakali mnohí. Potom zapálili rodičia, „štyroma rukami“, sviečku v rukách mladých, ktorá symbolizovala zažatie ich vlastného rodinného krbu.
Závoj, symbol dievčenskej nevinnosti a čistoty, snímala neveste jej matka. Tento akt sprevádzali citlivé slová moderátorky, ktorá nás opäť skoro všetkých rozplakala. Matka vybozkávala nevestu a potom k nej podišla svokra, ktorá jej na hlavu dala bielu šatku, symbol toho, že vošla pod jej strechu. Odteraz sa bude riadiť pravidlami domu svojho manžela. Šatka z čipky, na rozdiel od nášho čepca, pripomínala hidžáb a opäť poukazovala na tradície stredného východu. Tam by si však od tohto momentu nevesta už šatku z hlavy na verejnosti nesňala.
O polnoci sa s nami mladomanželia rozlúčili a svadobčania sa rozdelili na skupinky: niekto šiel domov, niekto pokračoval v oslavách v niektorom z omských klubov.
Ruské špecifiká, ktoré neboli
V prípade tejto svadby sa všetky procesie pred vchodom do reštaurácie sa vynechali, namiesto toho nás čakalo šampanské a jednohubky. Bola som za to veľmi vďačná, na rozdiel od Moskvy v Omsku slniečko poriadne pražilo. Kamaráti nám vysvetlili, že mladomanželia sa rozhodli vynechať mnohé typické ruské tradície. Ženích si, napríklad, musí svoju milú ešte pred svadbou vykúpiť od jej rodičov, drobným finančným obnosom či šperkom.
Počas svadobnej hostiny sme mali len jednu hru, ktorej cieľom bolo vyzbierať peniaze na doplnenie rozpočtu mladomanželov: do vrecúšok s označením „chlapček“ a „dievčatko“ sme hádzali peniaze, ktorými sme „hlasovali“, čo sa mladému páru narodí ako prvé. Vyhral chlapček, mladí si však vzali obnos z oboch vrecúšok. Na poriadnej ruskej svadbe však býva takýchto hier viacero.
V našej reštaurácii boli svadby dve a tá druhá nás prekvapila hneď pri vstupe do sály, pretože v šatni na nás vybehlo pár chlapov v podivných kostýmoch so ženskými parochňami. Travesty show na hudbu populárnej Vierky Serďučky má v ruských svadbách svoje pevné miesto. Proti gustu žiaden dišputát. Nuž a, ako už bolo spomenuté v úvode, netypické bolo aj to, že sa nikto spoločensky neunavil a všetci svadobní hostia vydržali v dobrej nálade, napriek podávanému alkoholu, až do konca svadby. Žiadna bitka sa nekonala, a podľa porekadla, že bez bitky to nie je svadba, rozmýšľam, či som vlastne bola na poriadnej ruskej svadbe.
Posledné dojmy
Celkovo sme zo svadby odchádzali s príjemným pocitom času stráveného v prítomnosti priateľov. Konštatovala som, že ak je jedna vec, ktorú slovenské nevesty môžu tým ruským skutočne závidieť, je to profesionalita svadobných agentúr, ktoré nielen všetko zariadia, ale výzdoba z hľadiska kvality a používaných materiálov je o dve triedy vyššie než tá, ktorú vídavam na našich svadobných fotkách. Napríklad okrem tradičných bielych či krémových návlekov na stoličky sa na vrch ešte ušijú špeciálne "vŕšky" vo farbách svadby, farebné štóly na stoloch sú kvalitne oštepované a miesto obchodov s potrebami pre kvetinárov či v hobby obchodoch kupujú materiály na výzdobu v krajčírskych potrebách.
Bola som veľmi rada, že tú svoju svadbu už mám za sebou a večer som si mohla plne užívať v polohe "profesionálneho" svadobného hosťa. A vďaka emočne ladeným situáciám som si poplakala viac ako na vlastnej svadbe. Nebránila som sa tomu, vodka a slzy sú určite dôležitou súčasťou pravej ruskej svadby...
Boli ste aj vy na ruskej svadbe? Ak áno, prosím podeľte sa o svoje zážitky v diskusii, aj ja sa rada dozviem niečo nové!
