reklama

Ako sme (ne)navštívili Južné Osetsko

Medzinárodný kongres extrémnych cestovateľov v Groznom, ktorého som sa zúčastnila tento rok v októbri, združil okrem iného jeden zaujímavý typ cestovateľov „zberateľov“. Predstavte si, že sú na svete aj ľudia, ktorí už navštívili každú krajinu sveta a nevedia, čo ďalej. Tak si rozdelia našu krásnu planétu na vyše tisíc teritórií a každé z nich si po navštívení odškrtávajú. Práve návšteva mnohých teritórií, ktoré im v zozname chýbali, prilákala mnohých z nich do Grozného. A k zbierke Čečenska, Ingušska, Severného Osetska a Dagestanu nemohla chýbať ani ďalšia lahôdka v podobe Južného Osetska...

Písmo: A- | A+
Diskusia  (5)
Obrázok blogu

A tak sme sa v nedeľu, posledný deň kongresu, vybrali po ceste na odletové letisko menšou zachádzkou cez Južné Osetsko. Táto entita, ktorá sa v roku 1990 osamostatnila od Gruzínska, no doposiaľ ju uznalo len Rusko, Nikaragua, Venezuela a Nauru, leží na južných hraniciach Ruska, asi sto kilometrov od severoosetského Vladikavkazu. Do Južného Osetska vedie v súčasnosti jediná prístupná cesta práve z Vladikavkazu cez tunel Roki v nadmorskej výške 2000 metrov nad morom, dlhý takmer štyri kilometre. Alternatívou je rovnomenný horský prechod v nadmorskej výške skoro tri tisíc metrov nad morom, ktorý je však prejazdný len v lete. Z Gruzínskej strany sa do Južného Osetska nedostanete. 

SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou
Obrázok blogu

Nuž ako popísať tento netradičný výlet? Naša maršrutka s desiatimi ľudmi, každým inej národnosti plus ruský šofér bola nenápadná asi ako päť rodín z z Novosibirska na letnej dovolenke v Turecku. Prechod cez ruské hranice však prebehol relatívne v poriadku, až na to, že si popri bežnom postupe vzal hlavný colník za našu skupinu na výsluch môjho muža. My dvaja sme boli jediní, čo sme hovorili po rusky. Nuž nasledoval rozhovor. Viete si asi predstaviť neveriaci výraz toho colníka, keď mu muž vysvetľoval, že áno, prišli sme na kongres do Grozného a teraz sa snažíme dostať do Južného Osetska. Nakoniec nás však pustil a my sme mohli prejsť cez spomínaný tunel Roki.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Ten sme prešli a ocitli sme sa na druhej strane kaukazského chrbta. Dolu dolinou sme sa dostali až do najbližšej dediny so stanovišťom miestnej hraničnej polície. Čakal nás výrazný kontrast v porovnaní s ruskými colníkmi. Ruskí colníci, ktorí mali na okienku svojej búdky vylepené, že prechod cez hranice je bezplatný a akýkoľvek pokus o úplatok sa bude stíhať ako trestný čin, boli vyžehlení, naškrobení, čisto oholení alebo nosiaci hrdý plnofúz. Uniformy pohraničníkov z Južného Osetska očividne pozbierali z toho, čo sa našlo v skladoch naprieč neveľkou krajinou. Nohavice nepasovali k saku, každá topánka bola inej farby, všetko ošumelé a opotrebované, páni k tomu zvolili zarastenie nadivoko. Nuž a k tomuto si predstavte pracovníka pohraničnej polície, nazvime ho Juro, ktorý donedávna pásol kozy a zrazu dostal kalašnikov a právomoci.

SkryťVypnúť reklamu
reklama
Obrázok blogu
Obrázok blogu

 Aby sa človek mohol dostať do Južného Osetska, potrebuje na to upovedomiť mailom miestnu vládu. Problémom je, že na tento mail nikto neodpovedá, takže až do príchodu na hranice netušíte, či vás vôbec pustia alebo nie. My sme mali dohodnutý kontakt na miestneho ministra športu, mládeže a kultúry, ktorý organizátorovi nášho kongresu poskytla ConiFA. Je to futbalová asociácia, ktorá spája neuznané entity a územné celky neasociované vo FIFA, ktoré medzi sebou súťažia. Patria tu napríklad Náhorný Karabach, Kurdistan, Abcházsko, ale napríklad aj Quebec a Isle of Man. Pánovi ministrovi sme na základe dohody v piatok večer posielali mail s fotkami pasov členov výpravy, ten sa ale podľa všetkého stratil niekde na ceste medzi ministerstvom športu, mládeže a kultúry, ministerstvom vnútra, juhoosetským KGB a pohraničnou políciou, konkrétne nedorazil človeku na pohraničnom poste.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

To nás však príliš neprekvapilo, predsa len bol víkend. A tak príchod maršrutky s desiatimi cudzincami, každý z inej krajiny, nášho colníka Jura dosť prekvapil. A tak netušil čo sme zač a čo má s nami robiť. Naša skupina ľudí však pozostávala z najscestovanejších ľudí sveta, ktorí prešli tými najťažšími hraničnými prechodmi Afriky, mnohokrát sa stretli s tým, že sa niečo nedá a poznali mnoho taktík, ktoré sa u mužov v uniforme dajú použič. My sme zvolili taktiku, že máme dôležité stretnutie s ministrom kultúry, mládeže a športu, ktorý nás čaká a preto musíme rýchlo prejsť hranicou. Táto taktika na mladého muža v uniforme bohužiaľ nezabrala. Bolo treba priostriť.

Obrázok blogu
Obrázok blogu

 Od nášho kontaktu sme mali telefónne číslo na pracovníka ministerstva, ktorému môj muž volal a ktorý nás mal čakať. Telefón s pracovníkom na linke dal nášmu colníkovi Jurovi. Mladý colník a štátny úradník sa porozprávali miestnym nárečím, z ktorého nám bolo jasné, že juhoosetština nepatrí do skupiny jazykov, ktoré by sme aspoň trochu rozpoznávali. Po tomto rozhovore pán úradník povedal nech počkáme, že príde za desať minút. Bola nedeľa na obed, z toho sme usúdili, že Južné Osetsko asi nie je veľká krajina, jedine, že by býval vo vedľajšej dedine. Následne prišiel a osobne sa porozprával s pohraničníkom Jurom. Bezvýsledne. A tak zavolal svojho šéfa, námestníka ministra, ktorý prišiel o dvadsať minút. Ten sa už s pohraničníkom rozprával autoritatívnejšie, no ten i tak nepoľavil a tak dostal na telefón ministra kultúry, mládeže a športu, ktorý sa šiel porozprávať s ministrom vnútra.

 Medzitým pri bielej maršrutke čakajúca skupinka desiatich cudzincov a šofér maršrutky, ktorí vôbec nechápali, čo sa deje, stáli a pozerali na to, ako sa pohraničník, štátny zriadenec ministerstva a námestník ministra hádali, kričali po sebe a mávali telefónmi, aby nám o desať minút po tom povedali, že nás pustiť predsa len nemôžu.

Obrázok blogu

Tomu sme po všetkých hraičných peripetiách boli vlastne radi, lebo v žiadnom bedekri nepíšu o Južnom Osetsku nič zaujímavé, takže sme asi o veľa neprišli. Naši spolucestovatelia vlastne aj tak potrebovali len prekročiť hranicu, aby si mohli zaškrtnúť políčko v zozname miest, kde už boli. Najkrajší na Južnom Osetsku bol majestátny Kaukaz a ním sme boli obklopení a vdychovali jeho zelenú atmosféru plnými dúškami.

Po prílete domov sme sa dozvedeli, že ráznosť rozhodnutia nášho mladého pohraničníka Jura mohla byť spôsobená tým, že pred pár dňami sa do Južného Osetska dostal potenciálny účastník nášho kongresu, Švéd, ktorý do Grozného nedorazil. Myslel si, že do Južného Osetska môže cez Rusko vstúpiť s jednovstupovými vízami a potom sa bez problémov vrátiť. Rusi ho však na hraniciach otočili a za trest musel navštíviť ruský konzulát v juhoosetskom Čchinvali a požiadať o nové víza. Podľa našich informácií tam strávil vyše týždňa. Daný precedens učite spôsobil veľký bolehlav ministrovi vnútra, šéfovi KGB a v štýle zákona padajúceho exkrementu dostal asi najväčší pucung práve náš pohraničník Juro, takže ho vlastne úplne chápeme.

Obrázok blogu
Obrázok blogu

A tak sme sa otočili, prišli na ruskú colnicu, kde nás už všetci poznali a vítali ako svojich, tomu istému colníkovi sme strkali do ruky na novo vypísané migračné lístočky, ktoré on poslušne pečiatkoval, pečiatku do pasu sme však nedostali. Gruzínske tajné služby však o našom výlete už určite vedia. Náš vodič maršrutky len nechápavo krútil hlavou, že keď sme sa mali stretnúť s tým pánom (mal na mysli námestníka ministra), prečo sme museli absolvovať celý ten cirkus a nemohli sme sa s ním stretnúť na ruskej strane...

Obrázok blogu

Zábava dňa však ešte zďaleka nekončila. Kolegovia cestovatelia potrebovali stihnúť prísť na gruzínske hranice do šiestej večer, kedy ich zatvárali, my sme zasa potrebovali stihnúť let o ôsmej z Minerálnych vôd. Boli asi štyri, keď nás naša maršrutka vyhodila v Alagire tri hodiny cesty od letiska. Kolegovia cestujúci nechápavo pozerali na to, ako s úsmevom vystupujeme uprostred ničoho na benzínke a lúčime sa. V Rusku je našťastie taxikárom takmer každý a tak sme len vytočili jedno z čísiel nasprejovaných na stene, tam nám povedali ďalšie číslo a akurát som stihla kúpiť nejakú obživeň na benzínke a už prifrčal náš taxikár. 

Obrázok blogu

Klamala by som, keby som povedala, že sme boli totálne v pohode. Nervy však v tomto prípade nemali význam a tak sme len odovzdane sedeli v taxíku a čakali, či sa na letisko dostaneme včas alebo nie. Nakoniec sme prišli hodinu pred odletom, s príručnou batožinou a vytlačenými palubnými lístkami sme vlastne preleteli cez bezpečnostnú kontrolu a pred nástupom do lietadla ešte stihli vypiť po dva poháre vína. A úspešný výlet opäť za nami. Vrátane takmer úspešnej návštevy Južného Osetska. Zvyšok našej maršrutky už taký úspešný nebol, hranice boli zatvorené. Páni cestovatelia tak o pár hodín neskôr rovnako navštívili letisko v Minerálnych vodách, ktoré má prekvapujúce kvalitné medzinárodné prípoje cez Dubaj a Šeremetjevo a operatívne zmenili svoje cestovateľské plány...

Martina Rúčková

Martina Rúčková

Bloger 
  • Počet článkov:  300
  •  | 
  • Páči sa:  32x

Diagnózou aj povolaním právnička, záľubami nadšená cestovateľka. Život ma zatiaľ viedol po osi Košice-Oxford-Bratislava-Moskva-Praha. Spolu s manželom cestujeme po nových aj starých miestach, snažiac sa navštíviť všetky pamiatky svetového kultúrneho dedičstva UNESCO po ceste. Zoznam autorových rubrík:  Stredná EurópaAnglicko, ŠkótskoSeverná EurópaVýchodná EurópaZápadná EurópaJužná EurópaRuskoZápadná ÁziaStredná ÁziaJuhovýchodná ÁziaArabský svetStredná Amerika a KaribikZážitky z ciestKultúraSúkromnéNezaradené

Prémioví blogeri

Yevhen Hessen

Yevhen Hessen

20 článkov
Juraj Hipš

Juraj Hipš

12 článkov
Lucia Šicková

Lucia Šicková

4 články
Iveta Rall

Iveta Rall

87 článkov
Martina Hilbertová

Martina Hilbertová

49 článkov
Juraj Karpiš

Juraj Karpiš

1 článok
reklama
reklama
SkryťZatvoriť reklamu