Úvod do Strednej Ázie: Buchara

Autor: Martina Rúčková | 20.10.2015 o 14:00 | Karma článku: 8,71 | Prečítané:  2702x

Zo Samarkandu sme sa presunuli do Buchary, ktorá sa mala stať našou základňou na nasledujúce dva dni.

Buchara bola ďalšou z priam povinných zastávok na ceste naprieč Uzbekistanom - regionálne hlavné mesto s centrom zapísaným na zoznam pamiatok UNESCO, dvesto sedemdesiatimi tisícmi obyvateľov a niekoľkými storočiami histórie láka už len z popisu. Akurát sa tam najprv musíte dostať. Väčšinou si miestni aj turisti vyberajú medzi zdieľaným taxíkom a autobusom. My sme sa rozhodli pre tú prvú možnosť, pričom za 270 kilometrov dlhú cestu sme platili asi 17 eur na osobu, a aj to bolo viac, než by sa dalo zjednať ešte pred začiatkom cesty. V malom aute sme sa tlačili okrem vodiča hneď piati - my dvaja, starší pán a pani s dcérou na kolenách. Asi štyri hodiny hrkotania po regionálnych cestách stlačení na doraz uprostred páľavy dňa a boli sme v Buchare. Ani to nebolelo.

Najprv ale treba zameniť peniaze, prirodzene. V Uzbekistane je to veľmi jednoduché, podídete k čomukoľvek, čo dýcha a oznámite, že máte 100 eur či dolárov, ktoré by ste radi zamenili za uzbecké somy. Daný živočích buď niekomu zatelefonuje alebo sa rozbehne domov a o chvíľku vám prinesie štyri zväzky miestnych 1000 somových bankoviek v gumkách, či úhľadne previazané nitkami a ešte pár drobných k tomu. Spôsobuje to skutočnosť, že dostať sa k valute je pre miestnych v Uzbekistane mimoriadne náročné - vyžaduje to nielen návštevu banky, ale aj prosíkanie sa a vypisovanie rôznych žiadostí. No keď si chcú kúpiť auto, v prípade Uzbekistanu je to konkrétne Chevrolett, nič iné sa tam nevyrába a teda ani nepredáva, pričom za akúkoľvek inú ako bielu farbu si poriadne priplatia, platia zaň v dolároch. Nehovoriac o tom, že si auto treba objednať vopred a dodacia lehota sa môže vyšplhať až na jeden rok. A tak tu vzniká ekonomická anomália - Uzbekistan je asi jediná krajina na svete, kde je možné auto kúpiť ako investíciu - zaplatíte teraz, o rok ho dostanete, no máte istotu, že ho predáte za ešte vyššiu cenu niekomu, kto súrne potrebuje auto a je si ochotný priplatiť.

Oficiálny kurz euru či doláru k somu je o tretinu až polovicu menej výhodný než ten neoficiálny, kedy namiesto dvesto šesťdesiatich tisícov somov za sto eur dostanete od kohokoľvek minimálne štyristotisíc, niekedy až štyristopäťdesiattisíc somov. Jediný problém je čo s toľkými peniazmi a to do slova - do peňaženky ich nenapcháte, jeden zväzok sa horko-ťažko zmestí do malej tašky a tak sme ich my väčšinou nosili v igelitovom sáčku v ruksaku. O počítaní ani len nehovorím, to je tortúra. Vždy som fascinovane sledovala miestnych Uzbekov, ktorí zväzok peňazí dokázali prepočítať raketovou rýchlosťou a niektorí dokonca vedeli odhadnúť množstvo peňazí len z hrúbky zväzku bankoviek. Asi sa to učia už od základnej školy.

No ale poďme k Buchare samotnej. Miesto, na ktorom sa nachádza, je osídlene už päť tisícročí a história samotného mesta siaha až do piateho storočia pred naším letopočtom. V staroveku bola súčasťou Sogdu - jedného z historických regiónov Strednej Ázie a tiež Perzskej ríše. V 7. storočí nášho letopočtu sa stala súčasťou Západoturkického kaganátu. V desiatom storočí Bucharu obsadili Samanidi. Spolu s Arabským kalifátom, ktorého súčasťou mesto tiež bolo, ovpyvnili jeho vzhľad a smerovanie: vždy sa tu miesilo hneď niekoľko náboženstiev a vierovyznaní a od 10. storočia sa tu začali vo veľkom stavať mešity, minarety, medresy a iné budovy. Podoba starého mesta ostala nezmenená do dnešných čias a dnes je spolu s Chivou tou časťou Uzbekistanu, ktorá svedčí o tom, ako vyzerala krajina pred tým, než do nej prišli Rusi a spravili z nej jednu zo svojich socialistických republík. Buchara tak prežila nielen Rusov, ale aj Džingischána či Timura. V roku 1753 sa miestny vyslanec perzského panovníka rozhodol vyhlásiť za emira, založil Mangitovskú dynastiu, ktorá prežila až do už spomínaných Rusov. Najznámejší z nich bol Nasrullah Chán, ktorý sa v boji o nástupníctvo neštítil zabiť 26 svojich rodinných príslušníkov. O ňom si ešte čo-to povieme.

Na obrázku vyššie sa nachádza Ulugbekova medresa, jediný pozostatok bájneho astronóma, ktorá sa dodnes veľmi dobre zachovala. Začala sa stavať v roku 1417 a navrhli ju v tom čase tí najchýrnejší architekti.

Srdcom starej Buchary je určite spolu s Citadelou Arka komplex Poi Kalyan. Že sa k nemu blížite, spoznáte podľa vysokej koncentrácie predavačov rôznych suvenírov, napríklad takýchto krásnych tanierikov. Jeden som si aj odniesla domov a v duchu uvažujem, že si možno ešte jeden do páru zaobstarám. Mimochodom, ak sa vám páči táto keramika, ale nemáte možnosť ísť do Uzbekistanu, zoženiete ju aj v Moskve, napríklad na Dragomilovskom trhu, kde majú aj pravý kazan na varenie plovu.

Ale späť k Poi Kalyan. Pozostáva z troch hlavných častí: minaretu Kalyan, mešity Kalyan a medresy Mir Arab.

Minaret Kalyan, teda veľký je jedným z hlavných symbolov mesta. Postavili ho z tehál a meria 46.5 metra, jeho základy siahajú až desať metrov pod zem. V základe má priemer deväť metrov. So strechou Veľkej mešity ho spíája malý most, práve odtiaľ sa do minaretu vchádzalo a na jeho vrch viedlo ďalších 105 schodov. Legenda vraví, že jeden z miestnych šahov sa rozhodol popraviť svoju ženu tak, že ju prinúti skočiť z minaretu. Ako posledné želanie si vymyslela stráviť hodinu vo svojich komnatách. Po hodine sa objavila odetá vo všetkých šatách, ktoré našla vo svojich truhliciach a niekoľko desiatok sukieň jej slúžilo ako padák. Ktohovie, pieseň Sedemdesiat sukieň mala je možno z Uzbekistanu... Iná legenda zasa vraví, že Arslan Chán po hádke zabil imáma, ktorý mu vo sne prikázal, že už keď ho zabil, nech ho pochová na mieste, kde sa k jeho hrobu nikto nedostane. A chán postavil tento obrovský minaret na mieste, kde bol imám pochovaný.

Mešita Kalyan (Veľká mešita) je jednou z najstarších v Strednej Ázii, pričom na jej mieste sa nachádza niekoľko podzemných podlaží. Zaberá celý jeden hektár a vojde sa do nej asi desaťtisíc veriacich. Medresa Mir Arab je jednou z najsvätejších islamských vzdelávacích inštitúcií v krajinách bývalého ZSSR. Pomenovaná je po šejkovi Mir-i-Arabovi, ktorý je na jej území pochovaný. Dodnes tu sídli seminár.

Druhým ikonickým zjavom mesta je Citadela Arka, najstarší komplex budov v meste, bývalé sídlo správy mesta. Aj v Buchare nájdete Registan, teda prašné miesto, toto námestie leží priamo pred Arkou a okrem iného sa tu môžete odfotiť s ťavou, či z neho obdivovať dnes už polorozpadnutú kovový vodojem ruského architekta Šuchova z roku 1927.

Samotná Arka bola obývaná od piateho storočia nášho letopočtu a vždy v nej sídlil pán mesta. Dnes je ťažko poznačená ruským bombardovaním z roku 1920, niektoré jej časti sú zrekonštruované a nachádza sa v nich múzeum. V stredoveku to bolo mesto v meste, nachádzal sa tu palác emira, mincovňa, mešity, vládne inštitúcie, sklady, obchody, temnica a tiež námestie , kde sa konali verejné stretnutia. Na jednom z múrov vždy visel bič, ktorý symbolizoval emirovu moc.

Námestie pred citadelou by vedelo určite porozprávať mnoho pozoruhodných príbehov, ja vyberám jeden z knihy Petera Hopkirka "The Great Game", ktorý rozpráva o špionážnych a diplomatických hrách Ruska a Veľkej Británie v tejto časti sveta. V roku 1839 do Buchary prišiel plukovník Charles Stoddart, ktorý mal informovať miestneho emira o plánovanej britskej invázii Afganistanu. Nadriadení bohužiaľ chudáka plukovníka nevybavili drahými darmi a listom priamo od kráľovnej Viktórie, emirovi priniesol len list od indického guvernéra. Milým emirom nebol nikto iný než po krvi bažiaci Nasrullah Chán, ktorý sa na takéto zaobchádzanie prudko urazil a plukovníka Stoddarta, ktorý si ešte dovolil porušiť protokol tým, že pred Arku docválal na koni, okamžite hodil do temnice. V roku 1841 ho prišiel zachrániť kapitán Conolly, ktorý však skončil rovnako v žalári, lebo emir ho podozrieval, že proti nemu Británia kuje pikle spolu s chánmi z Chivy a Kokandu. 24. júna 1842 po tom, čo sa Britské vojská stiahli z Kábulu, prešla emira trpezlivosť s celou Britániou aj jej obyvateľmi, Stoddarta s Conollym dal predviesť pred bránu citadely, kde si najprv za letných horúčav vykopali vlastný hrob, a potom prišli o hlavu. Ich rodiny sa poskladali na ešte jedného vyslanca do Buchary, ktorý mal preveriť, čo sa s nimi stalo, bol to farár Joseph Wolff a toho emir nepopravil len preto, lebo mu Wolffov kňažský habit prišiel prenáramne vtipný.

Predpokladané miesto, kde sa to všetko udialo, môžete vidieť na nasledujúcej fotografii.

No z bucharských príbehov to nie je zďaleka všetko a preto s nimi budeme pokračovať aj v piatok. Do skorého videnia!

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

Inštruktor lyžovania: Ľudia často preceňujú svoje sily

Vlado Zboja je tréner a medzinárodný horský vodca. Zdolal napríklad aj Everest, na Kubínskej holi vedie školu lyžovania.

KOMENTÁRE

Pozrite, čo sa stalo na Slovensku, hromží Trump pred kamerami

Preceňovanie utečeneckej témy odpútava pozornosť od úplatkov.

DOMOV

Úrazov na svahoch je viac, v Jasnej chcú rozšíriť zjazdovku

Záchranári zaznamenali viac ako 1 400 úrazov na lyžiarskych svahoch.


Už ste čítali?