Rovnako prívetivo ako cez deň vás Dubrovník víta aj v noci. A to napriek tomu, že je január. Chladný určite nie je, teploty sa cez deň môžu vyšplhať aj na pätnásť stupňov a slniečko vás príjemne hladí. Mesto, ktoré má sotva štyridsaťpäťtisíc obyvateľov, dnes láka viac turistov, než kedykoľvek predtým. K malebným zákutiam uličiek, ktoré začnú odrazu stúpať do neba, sviežemu prímorskému vzduchu a krásnym pamiatkam pribudla ich ešte väčšia notorieta - natáčali sa tu epizódy obľúbeného televízneho seriálu Hra o tróny.
V čase našej návštevy však tento veľký nával turistov Dubrovník ešte len čakal. Trochu sme si poblúdili, kým sme našli privát, kde sme mali byť ubytovaní. Na ulici, kde sa mal nachádzať, sme mali po prvýkrát tú česť so šialene strmými a úzkymi ulicami mesta: rezidenčná časť je na kopci, zatiaľ čo historické centrum leží o poznanie nižšie, na úrovni mora. Asi na tretí pokus, tie predošlé zahŕňali cúvanie po jednej z nepríjemne strmých a úzkych ulíc smerom dolu, sa nám konečne podarilo zaparkovať na správnom mieste a privítala nás dcéra pani Jele, po ktorej je privát pomenovaný. Ukázala nám našu izbu a vysvetlila, že tam dole sme akurát my a jej mama, s ktorou sme zdieľali archaickú kúpeľňu. Bola ale veľmi milá, dostali sme aj vianočné koláče a keď sme sa rozložili, odviezla nás aspoň po križovatku a do mesta to už potom nebolo ďaleko.
Prvé dojmy z Dubrovníka sme preto zaznamenali v jeho nočnej podobe. Po pokojnej a príjemnej prechádzke historickým centrom mesta sme vybehli do jednej reštaurácie na večeru a do kaviarne obďaleč na posedenie pri hudbe skutočne dobrého klaviristu a čaj s hruškovicou - predsa len, mali sme zimu.
Na druhý deň sme sa do centra Dubrovníka vrátili. Ako si môžete všimnúť, aj uprostred zimy rodili pomarančovníky. Dubrovník je malý zázrak, ktorému sa aj napriek ničivému zemetraseniu v roku 1667 podarilo zachrániť a zachovať časť jeho gotických, renesančných a barokových kostolov, kláštorov, palácov a fontán.
Už írsky spisovateľ George Bernad Shaw povedal, že ak chcete nájsť raj na zemi, skúste navštíviť Dubrovník. Jeho staré mesto plné renesančných palácov, gotických kostolov a kláštorov, ktoré je jediným veľkým živým múzeom, obklopujú dva kilometre mestských hradieb. V stredoveku sa pánmi mesta postupne stali Ostrogóti, potom Byzantská ríša a Benátky. Vytvorenie nového mestského plánu podnietil požiar v roku 1296, ktorý zničil takmer väčšinu mesta. Rok 1358 priniesol Zadarský mier, ktorý z Dubrovníka spravil vazala uhorského kráľa, no ponechal mu relatívnu nezávislosť. V rokoch 1382 až 1804 bolo mesto vazalom Osmanského sultána, ale opäť s ponechaním väčšej miery nezávislosti, dôležité bolo, že mu pravidelne platil. V rokoch 1358 až 1808 bol Dubrovník centrom takzvanej Raguskej republiky - štátneho útvaru prímorských oblastí. Na svoju dobu bola mimoriadne pokroková: v priebehu štrnásteho storočia zaviela zdravotnícku službu, lekáreň, chudobinec a nemocnicu s karanténou. Začiatkom 15. storočia zakázala obchod s otrokmi a otvorila sirotinec. Dubrovník sa tiež stal kolískou chorvátskej literatúry.
Ďalší vývoj republiky výrazne ovplyvnilo už spomínané zemetrasenie v roku 1667, ktoré zabilo vyše päťtisíc obyvateľov a mnoho budov zrovnalo so zemou. Okrem toho prišli problémy s Benátskou republikou, ktoré Dubrovník vyriešil predajom pohraničných častí územia Osmanskej ríši: dnes sú tieto územia súčasťou Bosny a Hercegoviny a tvoria koridor až k moru, ktorý musí človek preseknúť, vrátane hraničnej kontroly, ak sa chce do Dubrovníka dostať prímorskou cestou. V roku 1808 bolo mesto nútené vzdať sa Napoleonovým vojskám a o pár rokov neskôr spoločným anglickým a rakúsko-uhorským jednotkám, čím sa dostalo pod nadvládu Rakúsko-Uhorska. Založilo tu Dalmátsku republiku. Na konci prvej svetovej vojny sa Dubrovník stal súčasťou Kráľovstva Srbov, Chorvátov a Slovincov, ktoré sa neskôr premenovalo na Juhoslovanské kráľovstvo. Pokračoval nemenej turbulentný vývoj v dvadsiatom storočí, cez nezávislý štát v medzivojnovom období, Socialistickú federálnu republiku Juhoslávia až po významné stredisko samostatného Chorvátska.
Medzi najvýznamnejšie pamiatky mesta patrí Rolandov stĺp, Palác Sponza - goticko-renesančný palác, ktorý prežil ničivé zemetrasenie, Placa Stradun - hlavná promenáda, na ktorú sa napájajú užšie uličky vedúce rôznymi smermi, Starý prístav a samotné hradby, v ktorých sa nachádza hneď niekoľko krásnych historických brán.
Mostar
Ráno tretieho januára sme však ešte pred prehliadkou Dubrovníka mali na pláne opäť prekročiť chorvátsko-bosniansku hranicu: nie naskrz cez slíž, ktorý zasahuje až po more, ale vybrali sme sa viac do bosnianskeho vnútrozemia, navštíviť Hercegovinu a jej neoficiálne hlavné mesto Mostar, ktoré si pamätá mnoho vojen. Starý most, kultúrna pamiatka a symbol mesta je dnes postavený nanovo, nakoľko bol počas vojnového konfliktu medzi Bosniakmi a bosnianskymi Chorvátmi odpálený.
Výhľad bol zaujímavý už počas cesty – najprv sme minuli prvú mešitu, uprostred rodinných domov, potom sme prešli popri akejsi starej pevnosti a postupne sa nám otváralo poriečie Neretvy. Dostali sme sa až do Mostaru kde sme najprv museli zohnať bankomat, aby sme sa dostali k ich mene – bosnianskohercegovinským markám, alebo tiež konvertibilným markám. My sme ich volali, podľa trojpísmenového symbolu tejto meny BAM – bamky. Prečo konvertibilná bamka? Pretože sa Bosniaci, Srbi a Chorváti nevedeli dohodnúť na mene a tak to v roku 1998 OSN prestalo baviť a naordinovalo im túto konvertibilnú marku. Pôvodne mala kurz pevne viazaný na nemeckú marku v pomere 1:1, a odkedy Nemecko prešlo na euro, jej kurz sa pevne viaže na euro v zaokrúhlenom pomere asi 51 centov za jedu BAM.
Toľko môj krátky monetárny exkurz, vyberme sa ale ďalej do centra Mostaru tak, ako sme sa vybrali aj my. Mesto má dve veľmi ľahko oddeliteľné časti – my sme zaparkovali v tej... novou sa mi nazýva veľmi ťažko pri tých mnohých šedých ošumelých budovách, ale povedzme že v nie historickej časti. Tam sa motala väčšina domácich. No stačí prejsť o pár ulíc ďalej a dostanete sa do starého mesta. Okrem drobnými kamienkami dláždených ciest je tu najmä mnoho stánkov, obchodíkov a bazárov a aby toho nebolo málo, občas nejaká reštaurácia. Predávali tu asi všetko, obrázky, liečivé prípravky, Aladinove lampy, šperky, magnetky, pohľadnice, jednoducho tovar uspokojujúci potreby každého chronického turistu.
Prvé husle v Mostare hrá Stari Most, rekonštrukcia mosta z čias Osmanskej ríše, ktorý navrhol osmanský architekt mimar Hajruddin, žiak slávneho architekta mimara Sinana, ktorý postavil mnohé známe stavby: Mešitu Suleymaniye v Istanbule, mešitu Selimiye v Edirne, či most Mehmed Pašu Sokoloviča vo Višehrade (posledné dve sú pamiatky zapísané na zoznam UNESCO, Višehradský most počas týchto dobrodružstiev ešte navštívime). Most otvorili v roku 1567, vydržal 427 rokov, kým ho v roku 1993 nevyhodili do vzduchu. Po prestavbe znova spája Mostar od roku 2004.Je dlhý 30 metrov a nad riekou Neretva sa týči vo výške 24 metrov: pri moste majú svoju "úradnú budovu" miestni skokani do vody, ktorí najmä v lete bavia turistov tým, že za poplatok z mosta skočia do rieky.
Po prechádzke Mostarom a dostatočnom vynadívaní sa na jeho pozoruhodný most s históriou ako z indiánky, sme sa vybrali naspäť do Dubrovníka. Popri ceste bolo mnoho ľudí predávajúcich čo záhradka dala a v jednom z nich sme si kúpili domáci olivový olej a päť kíl pomarančov. Blahovo sme si mysleli, že ich prinesieme domov, ale začali sme už po ceste a pojedli sme ich celkom dosť. Boli vynikajúce, sladučké a šťavnaté, bez kôstok, jednoducho presne také, aké by našinec v supermarkete len ťažko kúpil.
Keď sme sa vrátili do Dubrovníka, privítala nás sama pani Jele pišťavým „á, turiste!“, a keď videla, že si nesieme pomaranče, nenechala sa zahanbiť a priamo z plodiaceho pomarančovníka nám odtrhla dva svoje pomaranče na porovnanie. Boli rovnako výborné. Trošku sme s ňou prehodili reč (v rámci našich jazykových možností) a vybrali sa nafotiť Dubrovník za denného svetla, no stále s relatívnou absenciou turistov. Skutočne, iba počas dňa dokáže človek oceniť to množstvo privátov ponúkajúcich ubytovanie a uzučké uličky. V lete tu musí byť obrovský nátresk. Boli sme však radi, že nám toto nádherné mesto ukázalo svoj šarm v pokojnej a ležérnej atmosfére. Nasledujúci deň ráno sme sa s ním rozlúčili a vydali sa smerom na juh, do Čiernej Hory.
