reklama

Krymská jeseň: Bachčisarajská fontána

Poslednou zastávkou na Kryme bolo mesto Bachčisaraj, bývalé centrum Krymského chánstva a jeho okolie.

Písmo: A- | A+
Diskusia  (0)

Z Taurijského Chersonesu klasicky mávneme rukou a odchytíme auto, ktoré nás za pár sto rubľov odvezie na autobusovú stanicu. Kupujeme lístok, autobus do Bachčisaraja odchádza o dvadsať minút. Netreba čakať nič luxusné, ale aspoň sme sa pobavili nad jeho veselou farbou. Trmácame sa asi hodinu a namiesto hlavnej autobusovej stanice vystupujeme pri zákrute na ulicu Lenina, kde sa nachádza chánsky palác. Peši je to asi poldruha kilometra a keďže čas je to, čoho máme dosť, vyberáme sa smerom k palácu.

SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou
Obrázok blogu
Obrázok blogu

Bachčisaraj je administratívnym centrom rovnomenného okresu s počtom obyvateľov okolo 30 tisíc. Podobne ako zvyšok polostrova bol osídlený už od čias neskorého staroveku. Mesto, ako ho poznáme pod dnešným názvom, bolo založené v roku 1532 ako hlavné sídlo chána Sahiba I. Giraja a rovnako odvtedy je kultúrnym a duchovným centrom Krymských Tatárov. Po anexii chanátu cárskym Ruskom v roku 1783 sa z Bachčisaraja stalo obyčajné mesto. V máji roku 1944 došlo na príkaz Stalina ku krutým deportáciám Krymských Tatárov do rôznych častí Strednej Ázie. Ako oficiálna príčina sa uvádza kolektívny trest za to, že niektorí príslušníci tohto etnika počas druhej svetovej vojny kolaborovali s Nemcami, niektoré zdroje dodávajú, že Rusko chcelo získať prístup k Dardanelám a cez ne k územiam v Turecku, kde žili etnickí príbuzní Krymských Tatárov. Napriek tomu, že deportácie odsúdil už Chruščov v polovici päťdesiatych rokov minulého storočia, uplynulo štyrdsaťpäť rokov, kým sa Tatári mohli vrátiť domov - koncom osemdesiatych rokov. 

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Bachčisaraj okrem cestovného ruchu živí kombinát "Strojindustria" a továrne a závody zamerané na výrobu vína, esenciálnych olejov a pekáreň. Jeho sesterským mestom je turecká Bursa. Akýmsi zázrakom sa v meste zachoval chánsky palác, ktorého názov v preklade znamená Záhradný palác, a miestni obyvatelia ho ako-tak zrekonštruovali a v meste pribudli rôzne turistické atrakcie aj infraštruktúra. Bachčisaraj má svoj unikátny charakter, za ktorý vďačí krásnej prírode, v ktorej sa nachádza. A ak aj sú niektoré jeho miesta ošarpané, je to veľmi malebné a fotogenické ošarpanie.

Obrázok blogu
Obrázok blogu
Obrázok blogu
Obrázok blogu

Prechádzku sme začali pri parku miniatúr a cestou sme videli ešte niekoľko atrakcií typu 4D kino a podobne, ktoré sú neklamným znakom miesta, ktoré nemá núdzu o ukrajinských a ruských návštevníkov. Niekoľko obchodov s potravinami, občas "kafeška" - menej formálna reštaurácia. Neďaleko vstupu do paláca je socha básnika Alexandra Sergejeviča Puškina, ktorý Bachčisarajský palác navštívil, videl jeho fontánu, ktorej príbeh ho tak dojal, že o nej napísal báseň. 

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Ešte pár desiatok metrov a už stojíme pred bránami paláca. Predošlá rezidencia krymských chánov sa nachádzala v doline Ašlama-Dere, no postupne sa stala pre potreby chána príliš malou a tak na začiatku 16. storočia prikázal Sahib I. Giraj dať stavať palác a s ním mesto okolo neho. Najstaršou časťou paláca je portál Demir Kapi, ktorý pochádza z roku 1502 ale nebol postavený na mieste - do Bachčisaraja ho priviezli. V roku 1532 bola postavená mešita a kúpele a následne každý z chánov k palácu niečo pristaval. 

V roku 1736, keď Bachčisaraj obsadili ruské vojská, podpálili mesto aj palác, v ktorom zhorelo prakticky všetko, čo bolo z dreva. Následne však Rusi palác zrekonštruovali, ruku k dielu pridal aj gróf Poťomkin, ktorý mal za úlohu palác pripraviť k návšteve cárovnej Kataríny II. Bohužiaľ osmanský štýl považoval za málo grandiózny a luxusný a tak niekoľko miestností v paláci vyzdobil v eklektickom štýle. Rekonštrukcii sa venovala vyše stovka ľudí, Katarína palác navštívila v roku 1787 a strávila v ňom tri dni. Sprevádzal ju rakúsko-uhorský cisár Jozef II. a francúzsky veľvyslanec. V roku 1818 palác navštívil cár Alexander I., pri príležitosti čoho zbúrali budovy háremu a o štyri roky neskôr sa uskutočnila ďalšia rekonštrukcia paláca. Palác navštívil aj cáe Alexander II. a počas Krymskej vojny slúžil ako lazaret. Celé dvadsiate storočie prežil ako múzeum, otvorili ho v roku 1908.

SkryťVypnúť reklamu
reklama
Obrázok blogu
Obrázok blogu
Obrázok blogu

Na nádvorie paláca vchádzame cez jeho severný vchod, ktorý je pri moste, spájajúcom palác s prospektom Lenina, stojaci nad riekou Čuruk-Su.Nad vchodom možno vidieť dvoch drakov alebo hadov, legenda vraví, že chán Sahib I. uvidel bojovať dva hady a jeden z nich si po boji vyliečil svoje rany vo vode miestnej rieky a to ho inšpirovalo umiestniť palác na mieste, kde dnes stojí. Počas nedeľného dopoludnia bol palác plný návštevníkov z radov miestnych. Poprechádzali sme sa vo vnútornom dvore, dnes vyloženom kameňmi, v ktorých tôňu ponúkajú vysoké stromy. Za čias chánov tu však stromy nerástli a dvor bol vysypaný pieskom. 

Čoskoro sme našli fontánu, ktorá pôvodne stála v záhrade paláca, pri hrobe dievčiy, na počesť ktorej bola postavená: jeden z posledných krymských chánov sa zaľúbil do mladej poľskej dievčinky zo svojho háremu a keď umrela (údajne ju zabila jedna z jej háremových súperiek), na prekvapenie všetkých to chána veľmi vzalo. Na jej pamiatku dal postaviť fontánu sĺz, dnes známu ako Bachčisarajská fotntána. Vyrobil ju v roku 1764 majster z Iránu. Do vnútra paláca ju premiestnili v čase návštevy cárovnej Kataríny Veľkej, keď prameň, ktorý ju napájal, vyschol. Kladú sa na ňu dve ruže: červená symbolizuje lásku a druhá zármutok. Vedľa fontány môžete vidieť bustu Puškina, autra básne "Bachčisarajská fontána", ktorá preslávila ako fontánu, tak aj celý Bachčisarajský palác.

Obrázok blogu
Obrázok blogu
Obrázok blogu
Obrázok blogu

Významným miestom je tiež Divánová sála, pomenovaná podľa divana - chánskej rady. Chán sedel na tróne v južnej časti sály, ktorý bol potiahnutý farebným súknom a vyšívaný zlatou niťou. Nad severnou stenou mal chán malý balkónik, z ktorého údajne "odpočúval" zasadania Divanu, ak sa konali v jeho neprítomnosti. Na fotografiách nad týmto textom je zobrazená letná besiedka s fontánkou uprostred. Pôvodne mala len jedno poschodie, v 19. storočí jej v rámci rekonštrukcie pridali ešte jedno.

Neďaleko mešity, ktorá je súčasťou palácového komplexu, sa nachádza chánsky cintorín. Pochováva sa tu od 16. storočia a do dnešných čias sa zachovalo 98 náhrobných kameňov zhotovených z mramoru alebo vápenca. Pochovaných je tu 9 chánov, 45 členov chánskych rodín a spolu viac než 320 ľudí. Všetky hroby vyzerajú rovnako: sarkofág s dvoma stelami z jednej aj druhej kratšej strany. 

Obrázok blogu
Obrázok blogu

Smerom ďalej do prírody, pár sto metrov od paláca, je chodník, ktorý vedie k Uspenskému kláštoru vyhĺbenému do jaskyne. Islam a kresťanstvo si aj v tatárskej časti ostrova žijú jeden pri druhom. Kláštor, ktorého základy vyhĺbili mnísi do hory okolo 8. a 9. storočia, je na konci asi kilometer dlhej prechádzky smerom hore kopcom. Po ceste sme stretli niekoľko báťuškov.

Obrázok blogu
Obrázok blogu
Obrázok blogu

Zakladateľmi chrámu boli údajne byzantskí mnísi. V 15. storočí sa stal sídlom Goftských metropolitov, kláštor bol však chudobný a o materiálnu pomoc musel prosiť moskovské kniežatá a neskôr cárov. Až do 18. storočia bol hlavným náboženským centrom pravoslávnych veriacich Kryma. V 19. storočí vzniklo v rámci kláštorného komplexu ešte niekoľko chrámov a aj takzvaný skit: miesto, kam sa uchyľuje niekoľko mníchov, ktorí sa rozhodnú žiť pustovníckym životom. V roku 1921 po revolúcii kláštor zatvorili a mníchov postrieľali. Počas druhej svetovej vojny slúžil kláštor ako vojenská nemocnica, po vojne psychologicko-neurologický dispenzár. V roku 1993 sa kláštor vrátil Ukrajinskej pravoslávnej cirkvi.

V hlavnom chráme kláštora sa nachádza ikona Bohorodičky, okolo ktorej sa šíria hneď tri legendy: podľa jednej sa miestni modlili Panne Márii za lepšie počasie a na mieste, kde sa údajne zjavila, našli jej ikonu. Alebo, že ikonu našli v skalách na mieste, kde je dnes chrám, no vždy, keď ju niekam premiestnili, vrátila sa na svoje pôvodné miesto. Asi najdôveryhodnejšia je verzia, podľa ktorej bola kláštorná ikona na Krym prevezená z byzantského kláštora neďaleko mesta Trabzon v dnešnom Turecku.

Obrázok blogu
Obrázok blogu

Z kláštora sme šli smerom dolu krátko: akurát čo sme zliezli po schodoch, sme sa vrátili na cestu smerom hore. Dláždený chodník končí a začína sa cesta lesná. V jej južnej časti sú rôzni predavači, ktorí ponúkajú suveníry z krymu. My sme si nakúpili niekoľko druhov miestnych bylinkových čajov - menšie sáčkové balenia pre kolegov a dva veľké sáčky sušených sypaných, ktoré volám "vysušená pokosená lúka" pre seba. Sú skvelé a kupujeme si ich vo všetkých prírodmých kusoch Ruska, ktoré navštvujeme.

Po dosiahnutí prevýšenia 200 metrov sa ocitáme na náhornej plošine Čufut-Kale, ktorá obsahuje množstvo štruktúr vyhĺbených do skál. Údajne bolo osídlené v období medzi 6. až 12. storočím nášho letopočtu.Mesto údajne obývali Alani, samaritánsky kmeň pôvodom z Iránu, ktorí po príchode na Krym prijali kresťanstvo. Neskôr mesto, ktoré bolo známe aj pod názvom Štyridsať pevností (Kyrk-Or) vyplienili Tatári po svojom príchode na Krym a chán ho využíval ako svoju pevnosť. V 17. storočí ho opustili a žiť tu ostali len Karaiti, ktorých Tatári považovali za Židov a preto mali obmedzenú možnosť osídľovať iné miesta Krymu. Názov Čufut-Kale znamená Židovská pevnosť. Po dobytí Krymu Rusmi sa mohli už aj obyvatelia Čufut-Kale presťahovať kde len chceli a pevnosť ostala navždy opustená. Dnes je osídlená dočasne: turistami a predavačom lístkov v drevenej búdke pri bráne do mesta.

Obrázok blogu
Obrázok blogu
Obrázok blogu

Z náhornej plošiny je nádherný výhľad na okolitú krajinu, krásne zelenú aj uprostred októbra. Cestou dolu sme prešli okolo cintorína vojakov, ktorí padli počas Krymskej vojny v rokoch 1853 - 1856 a potom nám ostalo už len uloviť taxík a odviezť sa späť na letisko do Simferopoľa a odtiaľ späť do Moskvy. 

Obrázok blogu

Ak chcete vidieť viac fotografií z mojich ciest, s manželom máme facebook stránku People Places Flavors, kliknite a cestujte!

Martina Rúčková

Martina Rúčková

Bloger 
  • Počet článkov:  300
  •  | 
  • Páči sa:  32x

Diagnózou aj povolaním právnička, záľubami nadšená cestovateľka. Život ma zatiaľ viedol po osi Košice-Oxford-Bratislava-Moskva-Praha. Spolu s manželom cestujeme po nových aj starých miestach, snažiac sa navštíviť všetky pamiatky svetového kultúrneho dedičstva UNESCO po ceste. Zoznam autorových rubrík:  Stredná EurópaAnglicko, ŠkótskoSeverná EurópaVýchodná EurópaZápadná EurópaJužná EurópaRuskoZápadná ÁziaStredná ÁziaJuhovýchodná ÁziaArabský svetStredná Amerika a KaribikZážitky z ciestKultúraSúkromnéNezaradené

Prémioví blogeri

Post Bellum SK

Post Bellum SK

73 článkov
Pavol Koprda

Pavol Koprda

9 článkov
Zmudri.sk

Zmudri.sk

3 články
Matúš Sarvaš

Matúš Sarvaš

3 články
Yevhen Hessen

Yevhen Hessen

19 článkov
Martina Hilbertová

Martina Hilbertová

49 článkov
reklama
reklama
SkryťZatvoriť reklamu