Perzské rozprávky: Údolie hašašínov a azúrovo modrá kupola

Autor: Martina Rúčková | 10.3.2018 o 11:45 | Karma článku: 2,98 | Prečítané:  998x

Keď náš autobus prichádza do Qazvinu, je už tma. Na rozdiel od Teheránskeho chaosu je miestna autobusová stanica nová a pekná, s mramorovými podlahami a úhľadnými nadpismi.

Berieme si taxík a prichádzame do nášho novučičkého hotela Iranian na okraji mesta. V hoteli je veselo, majú tam veľkú svadbu a všade počuť hudbu a hlasnú vravu. My sa ubytovávame a tešíme sa na noc, ktorú konečne prespíme poriadne, nie v lietadle a v rade na víza. Ráno absolvujeme rýchle raňajky a zakladáme rituál väčšiny našich dní v Iráne: na recepcii si dohadujeme taxík na daný deň. Keďže vodiči taxíkov väčšinou nehovoria dobre po anglicky, je pre nás najjednoduchšie dohodnúť vopred trasu aj cenu za pomoci recepčných. Savarí, teda iránske zdieľané taxíky neprichádzajú do úvahy kvôli veľmi špecifickému itineráru.

Najprv však niečo o Qazvine, ktorý za sebou zanechávame. Za éry Safavidskej dynastie bolo hlavným mestom krajiny. Dnes je známe svojou kaligrafiou. Má štyristotisíc obyvateľov a príjemnú klímu, za ktorú vďačí vysokej nadmorskej výške, v ktorej sa nachádza: 1800 metrov nad morom. Z jeho pamiatok sa oplatí ísť si pozrieť kráľovský palác, mešity a mestské múzeum, my však toto všetko nechávame za sebou. Na recepcii nás čaká náš taxikár, starý pán, ktorý pôsobí ako učiteľ a dnes nás vezme do údolia Alamut a k mauzoleu v Soltaniyeh, a potom do nášho hotela v Zanjane. Tak aj bolo. Mimochodom, ak by ste si chceli spraviť z Qazvinu len výlet do samotného údolia, mnohé miestne agentúry organizujú denný výlet na autách s pohonom 4x4.

Prvou zastávkou dňa bolo údolie Alamut obklopené horami, v ktorom sa v dedinkách pri sebe túlili maličké domčeky. Cestu je dobré začať čím skôr ráno, pretože je síce len na sto kilometrov, ale tých sto kilometrov pôjdete cestou plnou serpentín dve a pol hodiny. No neprišli sme tu len za výhľadmi. Stojí tu hrad, ktorý bol kedysi sídlom hašašínov - nizarských izmailitov, ktorých viedol Hassan-i Sabbah. Na prelome 11. a 12. storočia táto partička bojovníkov schádzala zo svojho sídla, Alamutského hradu, dole do okolitých dedín, kde vraždila a unášala dôležité osobnosti, čím realizovali svoju náboženskú víziu. Ich vodca rád využíval rôzne omamné látky na ich indoktrináciu - pod vplyvom drog ich zobral do záhrady, kde boli pripravené polonahé dievčatá prepožičané z niektorej z neďalekých dedín a oni uverili, že toto je rajská záhrada a hento ich panny. Sám Hassan-i Sabbah po usídlení sa v hrade Alamut ho už nikdy neopustil. Okrem precíznych a rýchlych útokov sa jeho nasledovníci venovali aj propagande. Nevie sa, či zámok postavili úplne nanovo, alebo sa len prestaval podľa potrieb hašašínov, vieme však, že v ňom prebývali od roku 1090 do roku 1256, kedy podľahol Mongolom. Jednou z veľkých škôd bolo vypálenie miestnej knižnice.

K hradu vedie od parkoviska a kiosku s predavačom lístkov asi pätnásťminutové stúpanie, počas ktorého sa nám odkrývali čoraz krajšie výhľady na okolité doliny aj hory. Dochovala sa vstupná brána a časť opevnení, rovnako aj niektoré prízemné časti stavby. Niektoré boli prístupné, ďalšie obohnané lešením. Samotný hrad leží vo výške 180 metrov od najbližšej cesty, čo zaručovalo jeho dokonalú obranu. Mimochodom, prvé chýry o hašašínoch priniesli účastníci krížových výprav a neskôr Marco Polo. 

Keď sme sa vynadívali na všetky svetové strany, otočili sme sa a vybrali sa presne tou istou cestou naspäť. Keďže bol čas obeda, zastavili sme sa v jednej z reštaurácií s pekným záhradným sedením a spolu s našim pánom šoférom si dali tradičný iránsky obed s kebabom, ryžou, šalátom a jogurtom.

Posilnení sme sa vybrali do mesta Soltaniyeh v Zandžanskej provincii, ktoré je preslávené rovnomenným mauzoleom. Cesta už bola o poznanie príjemnejšia - rovnejšia aj rýchlejšia. O poldruha hodiny sa nám v diaľke začal črtať tento krásny výhľad:

A čoskoro sme podišli bližšie. Názov Soltaniyeh znamená Mesto sultánov a dnes v ňom žije asi šesť tisíc obyvateľov. Svojho času bolo hlavným mestom Ilchanidskej dynastie, ktorú založili Mongoli. Hlavnou turistickou pamiatkou je Mauzoléum chána Oljaytu, ktorého dominantou je tyrkysovo modrá kupola. Z hľadiska islamského umenia je toto obdobie mimoriadne dôležité, pretože dalo základy tak obdivovanému štýlu stavieb z obdobia Tamerlána. Kupola dómu je údajne postavená v dvoch vrstvách, vonkajšej a vnútornej (aj keď niektorí vedci tento fakt spochybňujú). Nespochybniteľným faktom ale ostáva, že je to najväčší dóm na svete postavený z tehál. Stavba je vysoká 48 metrov s priemerom 25 metrov.

Vstupný areál poskytuje možnosť si odfotiť tento monument zblízka i zďaleka. V súčasnosti v ňom prebieha rekonštrukcia interiéru, stále je v ňom ale vidieť toľko, že niekoľko lešení zážitok určite nepokazí. Vstupné je asi päť eur na osobu pre zahraničných turistov a len štvrtinu tejto ceny pre miestnych - iránska klasika, ktorá vás bude sprevádzať pri každej jednej pamiatke. Do mauzolea sa však určite oplatí ísť pozrieť sa, najmä pre jeho nádhernú výzdobu interiéru a terasy na jednotlivých úrovniach, z ktorých je zaujímavý výhľad navôkol.

Keď sme naplno poobdivovali všetky detaily interiéru, nasadli sme späť do auta a absolvovali posledných pár desiatok kilometrov do neďalekého Zandžanu. Ubytovali sme sa v jednom z miestnych hotelov, z ktorého sme nasledujúce ráno pokračovali na autobusovú stanicu a do mesta menom Ardabil, presláveného mauzoléom, kobercom a fantastickým dezertom.

Ak chcete vidieť viac fotografií z mojich ciest, s manželom máme facebook stránku People Places Flavors, kliknite a cestujte!

 
Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

Podcast Dobré ráno

Dobré ráno: V akom stave sú slovenské autobusy, ak ich nepustia do Rakúska

Aká je kvalita autobusov na cestách.

KOMENTÁR PETRA TKAČENKA

Majstra populizmu nemá kto nahradiť

Skutočný talent vie škodiť aj z opozície.


Už ste čítali?